recenzie.

Regression

Andrej Gomora | 2. 2. 2016

0

7/10          

žáner:

psycho

Výsledok rovnaký, akurát mučenie si inkvizítori viac užili

„Keďže sám sa ku vlastnej vine nevie vyjadriť ani pomôcť s jej vyšetrovaním, hľadať v jeho spomienkach príde profesor, odborník na regresnú hypnózu."

Všetko sa začne obvineniami sedemnásťročnej Angely, že ju otec zneužíval. Je alkoholik, manželka zomrela dávnejšie pri podozrivej autonehode, syn z domu utiekol už dávno. Otec si na nič nepamätá, na druhej strane nie je ani schopný obvinenia celkom vylúčiť. Svoju dcéru má rád, predsa by si niečo také nevymyslela. Ona má jasnú hlavu, na rozdiel od neho. Keďže sám sa ku vlastnej vine nevie vyjadriť ani pomôcť s jej vyšetrovaním, hľadať v jeho spomienkach príde profesor, odborník na regresnú hypnózu. Spolu nájdu hrozivé obrazy. Dcéru neznásilňoval len otec. Pomáhal ju znásilňovať aj iným. Spravil z nej súčasť satanistických rituálov, ktoré sa odohrávali v ich dome. Vo vydolovaných spomienkach nachádzajú čoraz viac účastníkov násilných seáns. Dovtedy o satanistoch len počúvali, v televízii, časopisoch a podradnej literatúre. Neverili, že niečo podobné by sa mohlo odohrávať priamo v nich meste. Teraz prišla chvíľa všetky dostupné zdroje informácií si preštudovať. A začať im veriť.

Všetko zlé, čo sa v tomto horore stalo, malo sa stať v minulosti. Nás strašia spomienky a možnosť ich zopakovania. Aj to stačí, keďže vďaka hypnóze sú spomienky veľmi živé. Aj obavy. Výrazne v ústredí filmu sa nachádza policajt Bruce, Ethan Hawk sa v ňom opäť snaží zobraziť zosobnené útrapy. Sám totiž prípad prežíva možno najviac zo všetkých zúčastnených. Angela, ako jediná skutočná obeť, je v podaní Emmy Watson buď nepresvedčivá, alebo úmyselne chladná. Slúži len ako tajomný zdroj nejasných podozrení, v divákovi ale žiadne emócie vo vzťahu ku svojej osobe nevyvoláva. Príde nám skrátka čudná, ako obeť aj postava nezaujímavá.

„Uvedomuje si, že začína byť paranoidný, no nejde skrátka o to, že sa mu konečne otvorili oči?"

Dej napreduje šírením podozrení, pribúdaním zúčastnených a rozsahu ich činnosti. Pre nás to podstatné, teda to hororové, sa odohráva v mysliach ľudí na čele s policajtom. Ponorí sa do prípadu, absorbuje čoraz viac informácií o hrozivých skutkoch aj satanizme ako takom. Uvedomuje si, že začína byť paranoidný, no nejde skrátka o to, že sa mu konečne otvorili oči? Uvedomuje si úkazy, ktorým dovtedy nepripisoval dôležitosť. Začína mať sny, rovnako ako všetci zúčastnení na prípade. Tie spolu s predstavami sú na filme asi to najhororovejšie a fungujú vďaka tomu, nakoľko divákom aj postavám splývajú so skutočnosťou.

„Cítime hrôzostrašnosť ich skutkov a ich blízkosť, ako sa týkajú všetkých postáv filmu a ako ich ohrozujú."

Film ide úmyselne po najväčších možných klišé, účel za tým pochopíme na konci. V inom spracovaní by takmer určite pôsobili hlúpo, tu ale fungujú. Vždy ide len o obrazy v niekoho hlave. Satanisti v rúchach, s na bielo namaľovanými tvárami, objavia sa pri niekoho posteli. Mučia dospelých, zabíjajú novorodeniatka. Cítime hrôzostrašnosť ich skutkov a ich blízkosť, ako sa týkajú všetkých postáv filmu a ako ich ohrozujú. Na prepojenie obrazov v hlavách s realitou stačí málo. Ľudia, čo stoja a úpenlivo pozerajú. Telefonát uprostred noci, ktorého volajúci nepreriekne ani slovo a zloží. Tak ako naplašia postavu, naplašia aj nás, pretože veríme, že zúčastnený sa čochvíľa stane obeťou. Teda, mal by.

„Hlboká pointa na konci film ako horor v zásade degraduje, čo už by nás ale nemalo obrať o zážitok z predošlého pozerania."

Aj keď priamo hororom sa Alejandro Amenábar zatiaľ venoval pomenej, že vie pracovať s atmosférou ukázal už vo svojom thrilleri Tesis a neskôr v Tých druhých. Samotná hrozba zostáva v úzadí, má byť prítomná predovšetkým ako myšlienka a takou aj zostáva. Hlboká pointa na konci film ako horor v zásade degraduje, čo už by nás ale nemalo obrať o zážitok z predošlého pozerania. Pointa žiaľ aj tak nie je príliš silná. Ak aj išlo o skutočnú udalosť, minimálne v našich končinách sa ťažko verí, že by mohla byť skutočne tak dramatická, ako sa nám autori snažia nahovoriť.

Regression má na horor skutočne hviezdne herecké obsadenie a remeselne zručného režiséra. Ten na jednej strane zvládol sledovateľnosť filmu, ponúka nám krásny vizuál, atmosféru aj spád. Keď už by ale malo ísť o vloženie hlbokej myšlienky, tu sa zámer nie celkom vydaril. Divák má skôr pocit, že z neho spravili hlupáka a takmer ho až vysmiali za to, čím sa dovtedy nechal strašiť. Iste, bola to zábava tak primitívna, že ju ťažko išlo myslieť vážne. Keď ale bola podaná tak krásne a my sme sa s takým pôžitkom nechali unášať hlúposťami. Naozaj bolo nevyhnutné nám pripomenúť, akými veľkými nezmyslami sme sa dali zabávať?