najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie

Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.

21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

recenzie.

Shut In/ Intruders

Andrej Gomora | 6. 5. 2016

5/10

žáner:

claustrophobic, psycho

Logická hádanka- ako vykradnúť agorafobika?

Býva človek čudný len tak? A je možné, aby keď už je čudný, bol taký len v jednej veci? Úplne izolovaný problém, ako napríklad, že keď pred ním vyslovíte slovo „matrac", nasadí si na hlavu papierové vrecúško. Inak je úplne v poriadku, skutočne. Možno na chvíľu uveríte, respektíve pokúsite sa s ním jednať, berúc ohľad na jeho poruchu. Ak by ste sa ale mali stretávať pravidelne, nedali by ste si na neho pozor? Nevšímali by ste si, v čom ďalšom sa prejaví ako psychopat? S jednou mentálnou poruchou si totiž nevystačí ani hlavná hrdinka filmu Shut In.

„Zdanlivo náhodou sa jej krátko nato vláme do domu trojica zlodejov, vybrali si čas pohrebu, predpokladali, že sa ho zúčastní."

Tou oficiálnou a verejne známou je agorafóbia, z domu už nevyšla desať rokov. Od smrti otca, teraz v dome doopatrúva smrteľne chorého brata. Ten chce, aby otcovi ešte odpustila, ona nemôže. Bratovi nedokáže ísť ani na pohreb, pomaly jediný známy, ktorý jej zostáva, je poslíček, každý deň jej doručuje jedlo. Chce mu pomôcť, ponúka mu peniaze, vraj ich má v dome ukrytých dosť, nemá ich ako použiť. Samozrejme odmietne. No zdanlivo náhodou sa jej krátko nato vláme do domu trojica zlodejov, vybrali si čas pohrebu, predpokladali, že sa ho zúčastní. Nebola, a už uvidela ich tváre, počula ich mená. Hľadajú peniaze, Anna im striedavo uteká, hrajú sa na schovávačku. Kiežby vedeli, čo v dome ukrýva, a čo koluje v jej hlave.

„Anna je psychopat, od ktorého nevieme, čo čakať, a ak aj spraví niečo, čo by sa nám mohlo páčiť, spraví to psychopaticky."

Postava Anny je úmyselne nepreniknuteľná a záhadná. V tomto smere na jednej strane funguje, zároveň ale nie je celkom vhodná do úlohy hlavnej hrdinky. Okrem brata, ktorý nás rýchlo opustí, máme vo filme len ju, troch lupičov a postavu poslíčka. S nikým z nich nie je možné stotožniť sa alebo sympatizovať, Anna je len v krátkej časti filmu pre nás obeť, aj vtedy už ju vnímame ako niekoho, s kým by sme netúžili prísť do akéhokoľvek styku. A nie v pozitívnom zmysle, ako akčnú dobrodružku v You're Next. Anna je psychopat, od ktorého nevieme, čo čakať, a ak aj spraví niečo, čo by sa nám mohlo páčiť, spraví to psychopaticky. Čiže sa nám to rozhodne páčiť nebude.

„Mučenie sa má odohrávať hlavne v hlavách postáv, do tých ale buď nedokážeme preniknúť, alebo do nich vstupovať nemáme záujem."

Absencia príjemných postáv sa samozrejme musí odraziť na atmosfére, ktorá je síce výrazne negatívna, nie ale strašidelná. Nemáme sa o koho báť, skôr je nám celú situáciu iba nepríjemné sledovať. Ak by sa ale film chcel vydávať za exploitation, potreboval by viac násilia či čohokoľvek, čo diváka nejako zasiahne. Krvi uvidíme minimum, pôsobiť bude predovšetkým len negatívne, minimálne dramaticky a diváka nechá viac menej chladným. Mučenie sa má odohrávať hlavne v hlavách postáv, do tých ale buď nedokážeme preniknúť, alebo do nich vstupovať nemáme záujem.

„Vyslovene nudný film nie je, nevyvoláva síce pocit napätia, určitú mieru zvedavosti ale v divákovi navodí."

Vyslovene nudný film nie je, nevyvoláva síce pocit napätia, určitú mieru zvedavosti ale v divákovi navodí. Anna by mohla byť zaujímavá ako vedľajšia postava, aj jej dom by sa dal určite využiť lepšie. Jeho tajomstvá sú zaujímavé a majú aj náznaky temnosti. Teraz len bez strachu čakáme, aké vysvetlenie príde a čo nevzrušujúce, len čudné, má pre nás film ešte pripravené. Ponúknuté vysvetlenie možno okrajovo dáva zmysel, divákovi už je ale nakoniec celé ľahostajné. Nevzruší ho, tak ako vo filme asi nič.

Shut In je film s pár dobrými nápadmi na čele so zaujímavou zápletkou. Ako celok ale nefunguje, vôbec sa mu nedarí pôsobiť strašidelne či znepokojivo. Diváka nakoniec výrazne nedráždi ani nenudí, dá sa bez ujmy dopozerať. Zároveň ho ale ničím výraznejšie nezaujme a aj napriek určitej nápaditosti je mu nakoniec jedno či film videl alebo nie.