recenzie.

Daniel Isn't Real

Andrej Gomora | 10. 6. 2020

0

6/10          

žáner:

independent, psycho

Imaginárny priateľ ako plnohodnotná postava

Môj najväčší nepriateľ je môj vlastný mozog. Niečo v ňom. Vnímam to ako časť oddelenú od mojej osobnosti, predsa to tam ale je. Rozpráva sa to so mnou ako keby išlo o samostatnú bytosť, zároveň to svojou presvedčivosťou má nado mnou moc. Neviem sa toho zbaviť. Nahovára ma to na veci, ktoré viem, že sú zlé a nechcem ich robiť. Niekedy ma to ale presvedčí. Oklame. Alebo rovno ovládne. Ja to vidím, počujem a rozprávam sa s tým, koľkokrát chcú mi môžu opakovať, že Daniel Isn’t Real.

Pri malom Lukeovi nám ešte imaginárny kamarát nemusí pripadať ako psychická porucha. Aj to, čo ho nahovorí spraviť, je ešte niekde na hranici detských hier. Hoci, samozrejme, podoba už je dosť extrémna a môžeme tam vidieť aj viac ako hru, rovno premyslený úmysel. Inak sa postavu Lukea darí zobraziť ako krehkú a citlivú, presne otvorenú zlým vplyvom či už zvonka alebo zvnútra. Oveľa menej presvedčivá je postava jeho mamy, vidíme z nej málo a film ju do polohy psychicky chorej tlačí nepresvedčivo a príliš intenzívne. Bola jej zverená výchova dieťaťa a do určitej chvíle ako keby bola celkom normálna. Ako matka chlapca sa taká javí, ako zodpovedná matka. Zrazu keď sa to deju hodí, stáva sa celkom vyšinutou.

„Daniel funguje výborne ako postava, nech aj existuje len v hlave inej postavy.“

Na druhej strane je pochopiteľné, že keď sa stav matky zhorší a Luke sa dostáva do životnej krízy, opäť potrebuje oporu. Svojho najlepšieho kamaráta. Film miestami ako keby skutočne mal ambície zabŕdať do psychológie či aspoň skutočne presvedčivo divákovi podávať, čo sa odohráva v hlave schizofrenika. Ide samozrejme o spodobenie obrazné a metaforické, i tak ale v určitých momentoch podarené a presvedčivé. Daniel funguje výborne ako postava, nech aj existuje len v hlave inej postavy. Dokážeme ho vnímať presne ako to sebavedomé druhé ja, na jednej strane príťažlivé a v mnohých situáciách nápomocné, na druhej strane podlé a schopné vymknúť sa spod kontroly.

Film ako keby sa niesol v tomto duchu, ako Daniel mení Lukeovi život, a ten zároveň nevie, kam celá tá zmena môže viesť. Nejaký čas sa necháva unášať. Potom sa začne brániť. Necítime priamo hororovú atmosféru či strach, temno prichádza z náznakov a pár ťaživých scén. Daniel pôsobí hororovo skôr faustovsky, ako niečo viditeľné zlé, na druhej strane sa tak zatiaľ neprejavujúce. Len cítime, že to v ňom je, vnímame ako získava čoraz viac kontroly a čakáme, ako sa začne prejavovať. Keď to príde, pocítime zároveň Lukeovu bezmocnosť, intenzívne vnímame ako ide o niečo, čoho sa nedokáže zbaviť, čo ho pohlcuje.

„Viacero scén sa podarí po každej stránke, tak zobrazením ako svojou symbolickosťou.“

Keď sa veci rozbehnú hororovo, so sledovaním a chápaním psychickej choroby to začne byť čoraz náročnejšie. V niektorých aspektoch začne film byť hororový až príliš, a niektoré klišé už mu skôr uškodia, nech ich aj autori mysleli dobre. Viacero scén sa ale podarí po každej stránke, tak zobrazením ako svojou symbolickosťou. Dielo začne byť ťaživé tak po stránke temnosti, násilia, príšer a troche akcie, ako aj po stránke psychologickej. Teda pri zobrazovaní útrap Lukea, strácajúceho kontrolu nad sebou samým. Škoda, že ani jeden smer nevynikne celkom naplno, film nie je ani celkom zrozumiteľný, čo sa týka zobrazenia psychickej choroby, a tiež nie je priamočiaro a plnohodnotne hororový.

Daniel Isn’t Real je zmes psychológie, umenia a hororu. V každom v nejakej miere funguje a pozitívne je na ňom dobré vyhotovenie ako aj zväčša presvedčivé postavy. Po hororovej stránke v celkom klasickom význame zásadne neohúri, rovnako ako je niekedy práca s psychológiou príliš odviazaná a nezrozumiteľná. V každom prípade ide o zaujímavé dielo, originálne a po mnohých stránkach komplexné a prepracované.