recenzie.

Les Diaboliques

Andrej Gomora | 25. 7. 2014

0

8/10          

žáner:

psycho, retro

Francúza spoznáš vďaka rohom a chvostu

„Telo sa nevynára, nepomôže ani dať pod zámienkou stratených kľúčov bazén vypustiť."

Ako sa k ženám správať nám tu predvádza Michel, riaditeľ internátnej školy. Učia na nej jeho manželka, ktorá školu zároveň aj vlastní, aj jeho milenka. Neustále ponižovanie a bezohľadné správanie k sebe aj ku žiakom nedokáže krehká Christina opätovať ani sa voči nemu brániť. Až kým ju oveľa samostatnejšia Nicole nenahovorí na zložitý plán. Odcestujú akože na dovolenku, odtiaľ Christina zavolá Michelovi, že sa chce rozviesť. Keď za ňou rozrušený príde, nadrogujú ho a utopia vo vani. Telo tajne prevezú do školského bazéna plného všemožnej špiny, keď sa o pár dní nájde, všetci si pomyslia, že riaditeľ sa utopil. Aj keď Christina do poslednej chvíle váha, nechá sa nakoniec nahovoriť. Plán dovedú s menšími zádrhmi do úspešného konca, chýba už len jedno. Telo sa nevynára, nepomôže ani dať pod zámienkou stratených kľúčov bazén vypustiť. Tak ako Michelovo telo zmizlo, jeho tieň sa objavuje všade.

„Christina je do vraždy doslova dotlačená, ani náznakom si ju neužije ako zaslúženú odplatu."

Ťažko hľadať prvú psychodrámu o výčitkách svedomia a vrahovom strachu z ducha zabitého. Diabolique ale určite patrí k tým skorším. Hlavná trojica postáv až prehnane zapadá do svojich úloh. Diabolský riaditeľ, pomstychtivo cieľavedomá milenka a citlivá, nerozhodná manželka. Tá sa profiluje ako obeť od začiatku po záver, dokonca aj v momente, keď pácha vraždu. Hrôza stavia na jej prežívaní, napred pri neľudskom zaobchádzaní zo strany manžela. Divák jej na jednej strane praje sa pomstiť ako pri iných hororoch praje obeti ubrániť sa vrahovi v maske. Christina je ale do vraždy doslova dotlačená, ani náznakom si ju neužije ako zaslúženú odplatu. Teraz je obeťou krutej Nicole a vykonala niečo, čo zjavne vykonať nechcela.

Všeobecne asi najrecyklovanejšia je časť keď vrah prežíva výčitky, zvažuje priznanie a mŕtveho všade vidí. Cieľom je preniesť hrôzu a zmätenosť na diváka, a to sa mu aj darí. Pomerne výnimočné je vykreslenie Christiny prakticky jednoznačne ako obete. Predsa, je vrahyňa a pri paralelných zápletkách divákovi nebýva tak silno nanucovaný súcit s ľutujúcim človekom, jeho výčitky zvyčajne vníame aspoň ako čiastočne zaslúžené. Poloha neviniatka je ale v tomto prípadne konzistentná a dá sa jej veriť. Prežívame vďaka nej všetky čudné udalosti a strašenie zo strany MIchelovho ducha. Divák cíti nastupujúce šialenstvo a bezvýchodiskovú situáciu. Sám si už nie je istý, čo sa to deje, a o Christinu sa bojí.

„Presne ako to francúzi vedia, vydestilujú všetku ľahkosť a zábavu."

Aj keď vo filme nie je prakticky žiadne násilie, tobôž nie explicitné, jeho atmosféra sa ťaživosťou dá pokojne porovnávať so súčasnou gorevou hrôzou francúzskej proveniencie. Prepracované vyhotovenie, výborná réžia aj kamera, všetko pracuje na brutálnej intenzite Christininho utrpenia. Všetko sa na ňu rúca, nedokáže ďalej normálne fungovať. Už chýba len infarkt, ktorý sa pri jej slabom srdci dá očakávať. Presne ako to francúzi vedia, vydestilujú všetku ľahkosť a zábavu. A vytvoria dokonalé dusno.

Prirovnanie k Hitchcockovi sa nakoniec nedá pri Les Diaboliques opomenúť, jemu samotnému údajne len tesne unikli práva na sfilmovanie predlohy filmu. Rozdiel je len v práci s fantáziou, a v krutej hravosti jedinečnej pre francúzsku tvorbu. Okrem strašidelného thrilleru teda dostanete aj bonus v podobe znepokojivého pocitu na hranici znechutenia. Tak dávno už existuje francúzsky rukopis