recenzie.

The Human Race

Andrej Gomora | 28. 5. 2014

0

5/10          

žáner:

claustrophobic, psycho, survival

Námet pre reality show

„Umierajú, keď porušia pravidlá, keď sa pokúsia utiecť alebo keď skrátka nie sú dosť rýchli."

Vo flashbackoch sa nám predstavia niektoré postavy. Prvý je venovaný dievčaťu, nevyliečiteľná chorba ktorá ju obrala o mamu aj sestru jej práve zázračne zmizla. Môže žiť plnohodnotný život, až kým neporuší jedno z pravidiel závodu, nestúpi na trávu. Navrú jej žily a hlava vyletí ako šampusová zátka. Súťaž zjavne nie je férová, medzi pretekármi sú profesionálni bežci, aj ľudia čo ledva chodia. Umierajú, keď porušia pravidlá, keď sa pokúsia utiecť alebo keď skrátka nie sú dosť rýchli. Začnú sa čoraz bezohľadnejšie hnať za víťazstvom, hoci nevedia čo môžu vyhrať, a či vôbec nejaké víťazstvo existuje.

„Až do úplného záveru netušia, či má zmysel snažiť sa vyhrať, no napriek tomu o domnelé víťazstvo bojujú čoraz bezohľadnejšie."

Základná myšlienka filmu je veľmi zaujímavá a dobre podaná. Preteky sa nedostanú na úroveň "haluze", ktorá sa snaží byť len vtipná a uletená. Majú svoj jasný význam aj účel. Od začiatku vnímame ich nezmyselnosť, ľudia sa im napred bránia a nechcú sa im podriadiť. Postupne sa so všetkým čo sa deje stotožnia, čiastočne pod nátlakom vybuchujúcich hláv, ale čiastočne aj z vlastnej vôle. Až do úplného záveru netušia, či má zmysel snažiť sa vyhrať, no napriek tomu o domnelé víťazstvo bojujú čoraz bezohľadnejšie. Podobne ako v Baneath cítime strácanie zábran. Prvá smrť je dramatická, ďalšie už sú len štatistika. Rovnaký je aj prístup postáv, prví sa so zabíjaním stotožnia prirodzení grázli, no nasledujú ich takmer všetci ostatní. Tak sa dievča, ktoré sa pri prvej nepriamo zavinenej smrti hystericky rozplače, dostane k bezohľadnému a nepotrebnému vraždeniu iných. Postavy sú výrazne rozmanité, niektoré pochopiteľne musia byť štatisti, keďže účastníkov 80. Tie, ktoré dostanú väčší priestor sú síce všelijako zahrané, ale u každej je jasné, čo chceli autori povedať a pri troche tolerantnosti sa im to dá prehltnúť.

„Viaceré nápady balansujú na hranici chcenej a nechcenej nadnesenosti, keď môžu zároveň pôsobiť primitívne aj ako cielené zjednodušenie."

Film nie je nakrútený až tak zle ako to bolo pri Beneath, no stále cítiť nízky rozpočet a tiež nie najlepšiu prácu s ním. Mnoho stránok filmu pôsobí amatérsky, niekde to prekáža menej a niekde viac. Rušivá je miestami kamera aj scéna. Gore treba brať symbolicky. Vybuchujúce hlavy začnú byť časom vtipné, ich cieľ aj tak nie je pôsobiť realisticky, rovnako ako asi všetkého násilia, čo vo filme uvidíme. Skôr symbolicky zaujímavá ako presvedčivo strašidelná je aj celková atmosféra vo filme. Viaceré nápady balansujú na hranici chcenej a nechcenej nadnesenosti, keď môžu zároveň pôsobiť primitívne aj ako cielené zjednodušenie. Také sú hlavne postavy zachádzajú ďaleko do nevšednosti, ako hluchonemí športovci, jednonohý veterán z Afganistanu aj až príliš zákerní podrazáci. Keďže pre film je najdôležitejšia symbolika, hlavné je čo chcú každou z týchto postáv povedať a to sa im v zásade aj darí. Aj keď sa na ne nie vždy najpríjemnejšie pozerá. Finále aj keď mierne odveci nakoniec filmu pomôže. Nie že by bolo zrovna realistické, ale taký je aj zvyšok filmu, a hlavne v nás nezostane dojem, že všetko bol jeden nezmysel, pritom bez poškodenia symbolickej hodnoty diela.

Human Race je opäť dielo pre obmedzené publikum, ktoré môže niektorých smoliarov slušne rozčúliť. Vyžaduje si značnú mieru tolerantnosti a nadhľadu. Jeho posolstvo je ale jasné, a film ho podáva zrozumiteľne aj presvedčivo. Na rozdiel od Beneath je to oveľa jasnejší odkaz, navyše v tomto prípade je zjavne úmyselný. Takmer ako keby tvorcovia vedeli, čo robia. Ak vás teda neodrádza zlé nakrútenie a fascinuje vás amatérske filozofovanie, Human Race by vás mohlo potešiť