recenzie.

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Andrej Gomora | 6. 10. 2015

0

7/10          

žáner:

claustrophobic, psycho

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

„Navzájom si robia zle a v chlapcoch rastie presvedčenie, že osoba pod obväzmi ich mamičkou nie je."

V tom sledujeme dvoch chlapcov, práve sa k nim vráti mamička s tvárou takmer neustále obmotanou obväzmi. Žijú bez otca v luxusnom dome na samote. Mamička je totiž televízna moderátorka, peňazí má dosť. Či už sú to maniere, alebo to má skutočne v živote proste ťažké, v dome po jej príchode zavládne nervózna atmosféra. Potrebuje vraj oddychovať, preto musí mať ticho a pokoj, nedovolí žiadne návštevy ani zvieratká. Chvíľami sa s chlapcami hrá, oni sa ale radšej hrajú sami. Mamička im príde čudná a postupne sa s ňou dostanú do otvoreného konfliktu, ktorý neutícha ani pre občasné chvíle rodinnej lásky. Navzájom si robia zle a v chlapcoch rastie presvedčenie, že osoba pod obväzmi ich mamičkou nie je. Bola by skutočná matka schopná s jedným z nich sa vôbec nerozprávať? Tu už nestačí ticho trpieť a čakať. Chlapci musia konať.

Hustá rodinná atmosféra medzi chlapcami a podráždenou, čudnou matkou je zobrazená naozaj nadmieru presvedčivo. Ani by nepotrebovala šváby a mŕtve zvieratá, tie už len zdôrazňujú neštandardnosť situácie. Veľa samozrejme spravia aj obväzy na tvári, a predstavy aj náznaky toho, čo by mohlo byť pod nimi. Veľmi dôležitý je nakoniec je odľahlý dom. Obyvatelia v ňom trpia ponorkovou nemocou, nemajú jeden pred druhým kam utiecť ani si od seba oddýchnuť. Oni predsa ale nie sú nútení byť spolu len tu a v tejto chvíli. Veď sú to deti a ich matka.

„Väčšinu času vlastne film stojí na mieste, čo vďaka dobrému nakrúteniu nie je problém."

Aj keď chlapcov možno sledujeme o niečo viac, nedá sa povedať, že by išlo v protiklade k matke o hlavnú postavu. Oboch vnímame zhruba rovnako výrazne vrátane ich prežívania, strieda sa skôr smer našich sympatií a obáv. Situácia a dusno sú nepríjemné pre všetkých a hoci matkino správanie nie je ideálne, z veľkej časti ho vnímame ako ľudské. Možno až na pár skutočne bizarných chvíľ ju neodsudzujeme a vnímame jej utrpenie. Väčšinu času vlastne film stojí na mieste, čo vďaka dobrému nakrúteniu nie je problém. Stále dokola je to neschopnosť komunikovať a nájsť vzájomnú lásku, čo je stav krátkodobo známy asi každému. Horšie je, že tu skrátka trvá a ani náznakom nesmeruje ku zvyčajnému koncu. Skôr naopak.

„Finále plné akcie a drsností už ale film ťahá dole."

Akčné chvíle a zvraty prídu v záverečnej časti filmu. Nedá sa povedať, že by nešli predvídať, čo ale neznamená, že nemôžu celkovému dojmu uškodiť. Zaujímavé je ešte použitie jednej z klasických hororových pasáží, ktorá v novom kontexte vyznie zaujímavo. Finále plné akcie a drsností už ale film ťahá dole. Nejde len o pomerne lacnú pointu, ktorou potrebujú všetkému dať zmysel. Postavy za účelom toho, čo sa má diať, zmenia svoje správanie. Všetky sa snažia len o to, aby film mohol ísť čo najviac nadoraz. Stráca sa tým značná časť uveriteľnosti a presvedčivosti, tá film dovtedy do značnej miery ťahala. Len preto, aby nám tvorcovia mohli ponúknuť pár chvíľ plných intenzívneho napätia. Pozitívny dojem z dovtedajšieho dusna úplne nezabije, no utrpí predovšetkým psychodramatická časť. Pre tú je to už skutočne trochu priveľa.

Ich seh, ich seh je výborne nakrútený film, ktorému čo sa týka vyhotovenia skutočne niet čo vytknúť. Z veľkej časti v ňom funguje aj kombinácia hororu s artovou psychodrámou, keď sa hororové dusno mieša s psychologickým, ľudským. Škoda len tej nedotiahnutosti na strane príbehu a mierne splašeného zakončenia. Snaha o zrozumiteľnosť aj prinesenie skutočne hororových scén sa tentokrát nevyplatila. Veď ten, kto nemá rád pomalé filmy ho už dovtedy aj tak stihol vypnúť.