hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

The Windmill Massacre

Andrej Gomora | 30. 3. 2017
0
7/10          
žáner:
claustrophobic, slasher

Kosa je ostrejšia ako tulipán


Pred pár rokmi sa Islanďanom príjemne podaril Reykjavik Whale Watching Massacre, kde využili špecifiká vlastnej krajiny aj kinematografie. Nakrútili slasher originálny a sebaironický, ktorému ale zároveň nechýbalo nič, čo by si divák mohol žiadať. Cestou podobne nadsadenej ale fungujúcej propagácie vlastnej krajiny išiel aj austrálsky Wolf Creek, hoci tam nešlo o slasher. Teraz klišé o svojej krajine využívajú v snahe o neopozeraný horor Holanďania, volá sa The Windmill Massacre.

„Stretnú sa v autobuse, vezme ich vidieť skutočné Holandsko, nielen turistické hlavné mesto.“

Samotná zápletka vlastne až taká originálna nie je, ide skôr o jej kombináciu so zasadením, kam sa nadmieru hodí. Po Amsterdame sa túla viacero stratených duší. Okrem iných vojak, ktorý nezvládol stretnutie s prostitútkou, večne zaneprázdnený otec s mladým synom, opatrovateľka detí, ktorá zjavne niečo skrýva. Stretnú sa v autobuse, vezme ich vidieť skutočné Holandsko, nielen turistické hlavné mesto. Tým by mali byť aj veterné mlyny, tradične využívané na hneď niekoľko účelov. Autobus sa ale pokazí. Nenaštartuje, keď mladá Austrálčanka požiada vodiča, aby zastal. Zdalo sa jej, že videla svojho otca. Dvaja si napred zájdu pozrieť okolie, dievčina sa vráti sama. Nikto jej neverí, že muža zmasakrovalo monštrum, ona totiž berie lieky na hlavu, a miestami sa aj správa trocha zvláštne. Presunú sa hľadať pomoc do jedinej stavby v okolí, veterného mlyna. Ak malo byť monštrum halucináciou, tá je akosi nezvyčajne reálna. Rovnako ako výsledky jej práce.

Koncept je od začiatku pomerne jasný. Aj keď sa odkrýva postupne a mnoho detailov príde až neskôr, o čo pôjde je nám zhruba jasné. Tajomný nádych má už samotný autobus a jeho šofér. Nie všetko vlastne celkom dáva zmysel a odohráva sa, ako by si asi turisti mali predstavovať. Čo je ale zjavne cieľom filmu, nie nedomysleným detailom. Už len prirodzene potom pokračujeme čudne pokazeným autobusom, prvou nie celkom zrozumiteľnou vraždou a rozprávkami o miestnom mlynárovi.

„Sme v rozprávkovej krajine veterných mlynov, legenda s násilným vyústením do súčasnosti sa sem hodí dokonale.“

Kombinácia slashera a nadprirodzených prvkov nie je v tejto podobe celkom zvyčajná, hoci, máloktorého slasherového zabijaka možno nazvať celkom realistickým. Legendy ako Michael Meyers či Jason Vorhese boli vždy ľuďmi len oficiálne, ich správanie sa už schopnosťami bežných ľudí príliš neobmedzovalo. Tak, ako vyvražďovali oni, vraždí teraz monštrum s priznaným nie pozemským pôvodom, a je pre nich kompliment ak nebadáme priveľké rozdiely. Nadprirodzená zložka je zároveň skôr rozprávková. Vôbec nepôsobí vtieravo, prešpekulovane či rušivo. Sme v rozprávkovej krajine veterných mlynov, legenda s násilným vyústením do súčasnosti sa sem hodí dokonale.

„...tvorcovia nešetria krvou, pritom si ale vždy dávajú záležať aj na nápaditosti.“

Slasher je o vraždách, tie vďaka prítomnej zápletke nemôžu byť celkom jednoduché. Väčšina z nich je vopred ohlásených, čo ale nijako neznižuje ich pôsobivosť. Každá je iná, tvorcovia nešetria krvou, pritom si ale vždy dávajú záležať aj na nápaditosti. Gore preto nemusí zájsť až do extrémnych detailov aby bol skutočne funkčný a zhruba predvádza, ako má vyzerať ideálna práca s brutalitou. Prvoradá je vždy myšlienka, ktorú už krvavé zobrazenie len doplňuje.

„Vo filme našťastie prevláda určitá hravosť, tá si nežiada, aby bol dokonalý po každej stránke.“

Spád v zásade funguje, aj keď priebeh nie je celkom hladký a miestami sa zadrháva. Hlavne iracionálny otecko a špiritistický Japonec nie sú vždy celkom presvedčiví, rovnako ako keď párkrát zbytočne zabŕdneme do detailov ideológie. Vo filme našťastie prevláda určitá hravosť, tá si nežiada, aby bol dokonalý po každej stránke. Slasher je na jednej strane drsný, nesnaží sa ale brať sám seba vážne. Je to len krvavá rozprávka, čo je jeden z najlepších prístupov k hororu.

The Windmill Massacre je príjemný slasher. Má zhruba všetko, čo by mať mal, a k tomu tú trochu sviežosti. Nejde ani tak o originálny námet, v tom sa dá nájsť mnoho starších hororov. Skôr je to kombinácia miestneho elementu, nadsadenosti a hravosti, ktoré ho robia divácky zaujímavým. Nemusí ísť o žiaden dokonale nakrútený skvost, stačí, že vie, o čo sa snaží, a to robí dobre.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy