recenzie.

The Windmill Massacre

Andrej Gomora | 30. 3. 2017

0

7/10          

žáner:

claustrophobic, slasher

Kosa je ostrejšia ako tulipán

Pred pár rokmi sa Islanďanom príjemne podaril Reykjavik Whale Watching Massacre, kde využili špecifiká vlastnej krajiny aj kinematografie. Nakrútili slasher originálny a sebaironický, ktorému ale zároveň nechýbalo nič, čo by si divák mohol žiadať. Cestou podobne nadsadenej ale fungujúcej propagácie vlastnej krajiny išiel aj austrálsky Wolf Creek, hoci tam nešlo o slasher. Teraz klišé o svojej krajine využívajú v snahe o neopozeraný horor Holanďania, volá sa The Windmill Massacre.

„Stretnú sa v autobuse, vezme ich vidieť skutočné Holandsko, nielen turistické hlavné mesto.“

Samotná zápletka vlastne až taká originálna nie je, ide skôr o jej kombináciu so zasadením, kam sa nadmieru hodí. Po Amsterdame sa túla viacero stratených duší. Okrem iných vojak, ktorý nezvládol stretnutie s prostitútkou, večne zaneprázdnený otec s mladým synom, opatrovateľka detí, ktorá zjavne niečo skrýva. Stretnú sa v autobuse, vezme ich vidieť skutočné Holandsko, nielen turistické hlavné mesto. Tým by mali byť aj veterné mlyny, tradične využívané na hneď niekoľko účelov. Autobus sa ale pokazí. Nenaštartuje, keď mladá Austrálčanka požiada vodiča, aby zastal. Zdalo sa jej, že videla svojho otca. Dvaja si napred zájdu pozrieť okolie, dievčina sa vráti sama. Nikto jej neverí, že muža zmasakrovalo monštrum, ona totiž berie lieky na hlavu, a miestami sa aj správa trocha zvláštne. Presunú sa hľadať pomoc do jedinej stavby v okolí, veterného mlyna. Ak malo byť monštrum halucináciou, tá je akosi nezvyčajne reálna. Rovnako ako výsledky jej práce.

Koncept je od začiatku pomerne jasný. Aj keď sa odkrýva postupne a mnoho detailov príde až neskôr, o čo pôjde je nám zhruba jasné. Tajomný nádych má už samotný autobus a jeho šofér. Nie všetko vlastne celkom dáva zmysel a odohráva sa, ako by si asi turisti mali predstavovať. Čo je ale zjavne cieľom filmu, nie nedomysleným detailom. Už len prirodzene potom pokračujeme čudne pokazeným autobusom, prvou nie celkom zrozumiteľnou vraždou a rozprávkami o miestnom mlynárovi.

„Sme v rozprávkovej krajine veterných mlynov, legenda s násilným vyústením do súčasnosti sa sem hodí dokonale.“

Kombinácia slashera a nadprirodzených prvkov nie je v tejto podobe celkom zvyčajná, hoci, máloktorého slasherového zabijaka možno nazvať celkom realistickým. Legendy ako Michael Meyers či Jason Vorhese boli vždy ľuďmi len oficiálne, ich správanie sa už schopnosťami bežných ľudí príliš neobmedzovalo. Tak, ako vyvražďovali oni, vraždí teraz monštrum s priznaným nie pozemským pôvodom, a je pre nich kompliment ak nebadáme priveľké rozdiely. Nadprirodzená zložka je zároveň skôr rozprávková. Vôbec nepôsobí vtieravo, prešpekulovane či rušivo. Sme v rozprávkovej krajine veterných mlynov, legenda s násilným vyústením do súčasnosti sa sem hodí dokonale.

„...tvorcovia nešetria krvou, pritom si ale vždy dávajú záležať aj na nápaditosti.“

Slasher je o vraždách, tie vďaka prítomnej zápletke nemôžu byť celkom jednoduché. Väčšina z nich je vopred ohlásených, čo ale nijako neznižuje ich pôsobivosť. Každá je iná, tvorcovia nešetria krvou, pritom si ale vždy dávajú záležať aj na nápaditosti. Gore preto nemusí zájsť až do extrémnych detailov aby bol skutočne funkčný a zhruba predvádza, ako má vyzerať ideálna práca s brutalitou. Prvoradá je vždy myšlienka, ktorú už krvavé zobrazenie len doplňuje.

„Vo filme našťastie prevláda určitá hravosť, tá si nežiada, aby bol dokonalý po každej stránke.“

Spád v zásade funguje, aj keď priebeh nie je celkom hladký a miestami sa zadrháva. Hlavne iracionálny otecko a špiritistický Japonec nie sú vždy celkom presvedčiví, rovnako ako keď párkrát zbytočne zabŕdneme do detailov ideológie. Vo filme našťastie prevláda určitá hravosť, tá si nežiada, aby bol dokonalý po každej stránke. Slasher je na jednej strane drsný, nesnaží sa ale brať sám seba vážne. Je to len krvavá rozprávka, čo je jeden z najlepších prístupov k hororu.

The Windmill Massacre je príjemný slasher. Má zhruba všetko, čo by mať mal, a k tomu tú trochu sviežosti. Nejde ani tak o originálny námet, v tom sa dá nájsť mnoho starších hororov. Skôr je to kombinácia miestneho elementu, nadsadenosti a hravosti, ktoré ho robia divácky zaujímavým. Nemusí ísť o žiaden dokonale nakrútený skvost, stačí, že vie, o čo sa snaží, a to robí dobre.