najčítanejšie recenzie.
Boarding School

Bird Box

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes

I Am Not a Serial Killer

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Haunt (2019)
Slasher v strašidelnom dome

Zo strašenia v strašení pomaly vzniká žáner, čo sa vzhľadom na kvalitu doterajšej tvorby nakrútenej v tomto štýle javí skôr ako prejav zúfalosti než ako využívanie overeného nápadu. Asi tu niekto vidí potenciál, ktorý sa jednoducho nedarí naplniť a treba skúšať ďalej. Tento pokus je opäť o niečo priamočiarejší, a vyberá si vlastne tú najjednoduchšiu možnú cestu. Skupinka chce, aby ju strašili. Tak teda nech sa páči, tu je Haunt.
Sympatický je aj mládežnícky úvod v tradícii klasických slasherov, ten ale zároveň predostiera pomerne zásadnú slabinu filmu. Tou je neschopnosť pracovať s postavami ako aj s ich úlohou v napredovaní deja. Ukážu nám končiaci sa vzťah a psychopatického čoskoro bývalého niekde na pozadí. Ženská časť končiaceho sa vzťahu bude to najbližšie, čo uvidíme vo filme k človeku, okolo nej sa len zhromaždia figúrky bez náznakov hĺbky či života. Tým pádom nám musí byť jasné, kto určite prežije. Podobne kostrbatý je dej, vôbec nevieme, kam sme sa to dostali, a čo sa to deje. Skupinka len prišla k strašidelnému domu. A zábava sa môže začať.
„Samotné násilné scény sú často podarené a majú presne vhodnú gradáciu.“
Šťastie je, že s tou to už zďaleka také tragické nie je. Film dobre putuje od obyčajných čudností a náznakov na hranici medzi strašením a násilím, až k zbaveniu diváka všetkých pochybností. A rovnakou cestou si prechádzajú postavy. Samotné násilné scény sú často podarené a majú presne vhodnú gradáciu. Kazí ich práve len nízka kvalita postáv, s ktorými by sme strach mali prežívať. Odráža sa to hlavne na atmosfére, tá nás nedokáže celkom vtiahnuť a vyvolať v nás skutočne intenzívne prežívanie toho, čo sa tu deje. Nedá sa povedať, že by sme sa o postavy báli, skôr ich len tak pre zábavu sledujeme, čo sa to s nimi deje.
„Ich správanie je zároveň hravé aj temné, a to tak skutočne temné, priam diabolsky.“
Prvé násilné scény v nás úspešne vyvolajú pochybnosti, skutočne sa ale začneme zabávať, až keď sa rozbehne samotná akcia. Keď do diania začnú vstupovať zvláštne postavy, a keď zistíme, že oni nijak nežartujú. Ich správanie je zároveň hravé aj temné, a to tak skutočne temné, priam diabolsky. Sympatická je jednoduchosť ich zámerov a zároveň sofistikovanosť v ich zobrazení. Celkom im nerozumieme, tak ako veľa detailom v tomto filme, podstatné je, že plnia svoj účel, a to robia vynikajúco. Sú strašidelní, drsní a tajomní a výborne prechádzajú od hier k celkom priamočiaremu masakrovaniu postáv.
„Problém zostáva len v nedotiahnutí zdanlivých drobností, ktoré ale pôsobenie diela dokážu nakoniec pomerne výrazne ovplyvniť.“
Po mnohých stránkach máme pocit, ako keby presne toto bol film, na ktorý sme v tomto žánri čakali. Ide predovšetkým o klasicky slasherovskú akciu a scény. Tie sú samé o sebe často vynikajúce, majú nápad a pritom nie sú nijako zbytočne komplikované. Je ich dosť, fungujú v jednoduchej krutosti rovnako ako keď sa dostaneme do zložitých bojov. Problém zostáva len v nedotiahnutí zdanlivých drobností, ktoré ale pôsobenie diela dokážu nakoniec pomerne výrazne ovplyvniť. Ide hlavne o absolútne nevypracované postavy, bez ktorých predsa žiaden film nemôže byť úplný.
Haunt je nakoniec asi najlepším predstaviteľom nového žánra o strašení, pričom obstojí aj ako klasický slasher. Po mnohých stránkach by dokonca aj v rámci klasického žánra vedel vynikať, či minimálne sa doťahovať na nadpriemer. Scenáristicky je ale nedotiahnutý a kvôli zdanlivo hlúpo nedotiahnutým drobnostiam všetka kvalita nevyznieva zďaleka tak dobre, ako by mohla. Škoda, ale predsa aj pozerateľný slasher je v dnešnej dobe niečo.