najčítanejšie recenzie.

3 From Hell

Opäť trošku sadizmu

Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.

17. 10. 2019

Krampus

Trochu drsnejšia vianočná rozprávka

V zime vždy poteší pozrieť si letný, dovolenkový film. Pláže, slnko, žúry, keď vonku zúri chlad vždy zahrejú. Na Vianoce sa tiež všetci tešíme, ale až tak nás v lete neťahá pozerať si niečo, čo nám ich bude evokovať. Nechceme si pripomínať, že leto sa o chvíľu skončí, rovnako ako ďalší rok nášho života. Vianoce sa na nás aj tak o chvíľu budú valiť odvšadiaľ, aj viac, ako by sme si priali. Keď ale predsa zacítite potrebu vidieť sneh, darčeky a dusné rodinné stretnutia, môžete tento zážitok spojiť s pozeraním napríklad hororu. Poslúžiť môže film Krampus.

9. 5. 2016

We Go On

Jeden duch horor nerobí

Existuje jedna pomerne zrozumiteľná až zjavná teória o tom, čo by sa po smrti mohlo diať. Potom je ale množstvo ďalších, ktoré sa ju snažia za každú cenu spochybniť. Znejú menej racionálne a presvedčivo, často si aj navzájom protirečia. Ľudia im ale aj tak často veria. Veď dôkazy nemá nikto, tak prečo by si nemohli vybrať, v čo uveriť. Práve tá neistota, nemožnosť s určitosťou vedieť, čo bude po smrti, by vraj mohla byť jedným z dôvodov, prečo sa smrti bojíme. Tak sa k strachu rozhodne postaviť hlavná postava filmu We Go On.

11. 7. 2017

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh

Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

Welp/ Cub

Andrej Gomora | 27. 4. 2015

6/10

žáner:

crazy family, slasher, survival

Skutočne sú skauti v lese pripravení na všetko?

Vedeli ste, že najviac členov organizácie skautov žije v Indonézii? Dokopy vyše 20 miliónov, takmer desatina populácie krajiny. Ich prvá organizácia vznikla v Anglicku, no myšlienka sa zjavne zapáčila aj všetkým jeho kolóniám. Skauti tam dokonca ani nie sú na smiech ako u nás pionieri. My ich samozrejme najčastejšie vídame v amerických filmoch a seriáloch. Predsa, ich aktivity sú dobrodružné, tým pádom aj divácky zábavné, taký je predpoklad. A keď už máme skupinku niekde na samote, uprostred divočiny, prečo ju rovno nevyužiť v horore? Napríklad ako vo filme Welp.

„Mnohí robotníci stratu práce nevzali dobre a obesili sa priamo na tamojších stromoch."

Ten je pre zmenu belgický. A aby sa odlíšil, nemôže chýbať trochu sociálneho elementu. Lesu, kam sa chlapci vyberú stanovať, sa miestni vyhýbajú. Nedávno totiž skrachovala firma, čo tu ťažila drevo. Mnohí robotníci stratu práce nevzali dobre a obesili sa priamo na tamojších stromoch. To chlapci nevedia. Vedúci im akurát nahovoria historku o divokom chlapcovi, ktorý sa tu môže túlať. Naozaj veria, že so skutočnosťou nemá nič spoločné. Dokonca keď ho Sam uvidí, vinia jeho divokú fantáziu. Že je všetko v poriadku sa ale nemôže zdať ani im. V noci z tábora miznú veci, čo je ešte ten lepší prípad. Zmizne aj pes a pomaly je ťažko veriť, že za všetko by mohol byť zodpovedný len Sam.

Niektorí ľudia vraj majú z detských táborov aj príjemné spomienky. Tu vidíme atmosféru, ktorá vytvára skôr tie negatívne. Nie, že by rovno začal diabolskými vedúcimi a brutálnou šikanou. Postavy sú ľudské, v zásade to všetci myslia dobre. Tábor nie je žiadne peklo a ani sa ho tak za každú cenu nesnažia vykresliť. Skrátka je v ňom dusno. Dvaja chlapi a jedna žena nie je zrovna ideálna zostava, už ani nehovoriac o tom, že by sa mali pred deťmi pri určitých veciach schovávať. Z lesa sú všetci nervózni, rovnako aj zo Sama. Jeho potulky, stretnutia a nevinné incidenty vlastne zaberú pomerne značnú časť filmu. Nie, že by bola zlá. Ale nie je ani zrovna strašidelná.

„Film sa snaží skombinovať horor s dobrodružným príbehom o malých chlapcoch."

Koho presne by sme sa mali báť dlho nevieme. O čo tu ide úplne presne ani nezistíme, akurát nám záporných hrdinov ukážu. Obaja majú svoje čaro, tak po stránke imidžu ako nebezpečnosti. Škoda, že strach z nich si užijeme len krátko. Film sa snaží skombinovať horor s dobrodružným príbehom o malých chlapcoch. Tomu zodpovedajú skríše aj nerealisticky sofistikované a zázračne funkčné pasce. Rovnako ako zbližovanie sa vyvrheľa medzi skautmi s tajomným kamarátom z lesa. Je sympatické, ak autori chceli využiť tieto prostriedky na niečo ako poctu a byť hraví. Hororu ale celkom nepomáhajú.

Málokedy je vo filme natoľko neprítomný hlavný hrdina. Najbližšie má k nemu Sam, no s tým sa divák nemá ako zblížiť. Je čudný. Okrem neho fungujú chlapci len ako kolektív, dospelí sú buď v úlohách štatistov na zarezanie, alebo nesympatických vedľajších postáv, ktoré minimálne ovplyvňujú dej. Máme tu teda na jednej strane pár zabitých figúrok, ich vraždám nerozumieme. Dodávajú len do filmu násilie. Na druhej strane máme skautov a divokého chlapca, u ktorého ale zatiaľ nevieme, čo id neho môžeme čakať. Príliš nebezpečný nevyzerá. Pri spätnom pohľade sa predsa zdá o to ľudskejší a zaujímavejší. Lenže väčšina divákov by asi si skôr ako možnosť dodatočne oceniť psychológiu užilo hrozivosť v priebehu filmu.

„Skutočne dobrých a hororových je tak možno posledných dvadsať minút."

Skutočne dobrých a hororových je tak možno posledných dvadsať minút. Vtedy sa rozbehne naozaj všetko, uvidíme brutálne násilie, gore, nápaditosť a užijeme si drsných vrahov. Nejde ale o prirodzený vývoj, keď film k niečomu celý čas smeruje, pripravuje sa a o to pôsobivejšie vyvrcholí. Všetko, čo bolo dovtedy, sa nám vlastne zdá ako nezmyselné naťahovanie času. A po dejovej stránke ako zbytočné miešanie detských dobrodružstiev a hororu. Skrátka sa k sebe nehodia.

Welp nie je ďaleko od klasického slashera. Pre ten sa dokonale hodí zápletka šialenca v lese, čo so svojím pomocníkom vyvraždia skupinu ľudí. Má množstvo kvalít, ako výborné nakrútenie a viacero originálnych nápadov. Škoda tej snahy o dobrodružnosť, a možno aj z ústrednej postavy sa dalo dostať viac. Rozhodne ale ide o pozerateľný až príjemný zážitok, navyše nie celkom tradičnej proveniencie. Zostáva nám dúfať, že nejde jej posledný príspevok pre hororový žáner.