najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov

Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?

5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula

Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.

5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

V zajatí démonov 2

To isté s britským akcentom

Keď sa James Wan pred pár rokmi pustil do duchárskych hororov, dosiahol hlavne jedno. Ukázal, že sa dajú robiť aj dobre. Nepriniesol do žánra nič nové, ničím neprekvapil ani neinovoval zaužívané postupy. V jeho podaní ale skrátka fungovali, výborne zvládal filmárske remeslo, čím sa jeho ducháriny pomerne viditeľne odlíšili od množstva odpadu, na ktorý sme v rámci žánra zvyknutí. On sa rozhodol vo svojom úspechu pokračovať, kým to ide. Na svoj zatiaľ asi najpodarenejší duchársky horor, V zajatí démonov, nadväzuje druhým dielom, V zajatí démonov 2.

13. 6. 2016

recenzie.

Welp/ Cub

Andrej Gomora | 27. 4. 2015

6/10

žáner:

crazy family, slasher, survival

Skutočne sú skauti v lese pripravení na všetko?

Vedeli ste, že najviac členov organizácie skautov žije v Indonézii? Dokopy vyše 20 miliónov, takmer desatina populácie krajiny. Ich prvá organizácia vznikla v Anglicku, no myšlienka sa zjavne zapáčila aj všetkým jeho kolóniám. Skauti tam dokonca ani nie sú na smiech ako u nás pionieri. My ich samozrejme najčastejšie vídame v amerických filmoch a seriáloch. Predsa, ich aktivity sú dobrodružné, tým pádom aj divácky zábavné, taký je predpoklad. A keď už máme skupinku niekde na samote, uprostred divočiny, prečo ju rovno nevyužiť v horore? Napríklad ako vo filme Welp.

„Mnohí robotníci stratu práce nevzali dobre a obesili sa priamo na tamojších stromoch."

Ten je pre zmenu belgický. A aby sa odlíšil, nemôže chýbať trochu sociálneho elementu. Lesu, kam sa chlapci vyberú stanovať, sa miestni vyhýbajú. Nedávno totiž skrachovala firma, čo tu ťažila drevo. Mnohí robotníci stratu práce nevzali dobre a obesili sa priamo na tamojších stromoch. To chlapci nevedia. Vedúci im akurát nahovoria historku o divokom chlapcovi, ktorý sa tu môže túlať. Naozaj veria, že so skutočnosťou nemá nič spoločné. Dokonca keď ho Sam uvidí, vinia jeho divokú fantáziu. Že je všetko v poriadku sa ale nemôže zdať ani im. V noci z tábora miznú veci, čo je ešte ten lepší prípad. Zmizne aj pes a pomaly je ťažko veriť, že za všetko by mohol byť zodpovedný len Sam.

Niektorí ľudia vraj majú z detských táborov aj príjemné spomienky. Tu vidíme atmosféru, ktorá vytvára skôr tie negatívne. Nie, že by rovno začal diabolskými vedúcimi a brutálnou šikanou. Postavy sú ľudské, v zásade to všetci myslia dobre. Tábor nie je žiadne peklo a ani sa ho tak za každú cenu nesnažia vykresliť. Skrátka je v ňom dusno. Dvaja chlapi a jedna žena nie je zrovna ideálna zostava, už ani nehovoriac o tom, že by sa mali pred deťmi pri určitých veciach schovávať. Z lesa sú všetci nervózni, rovnako aj zo Sama. Jeho potulky, stretnutia a nevinné incidenty vlastne zaberú pomerne značnú časť filmu. Nie, že by bola zlá. Ale nie je ani zrovna strašidelná.

„Film sa snaží skombinovať horor s dobrodružným príbehom o malých chlapcoch."

Koho presne by sme sa mali báť dlho nevieme. O čo tu ide úplne presne ani nezistíme, akurát nám záporných hrdinov ukážu. Obaja majú svoje čaro, tak po stránke imidžu ako nebezpečnosti. Škoda, že strach z nich si užijeme len krátko. Film sa snaží skombinovať horor s dobrodružným príbehom o malých chlapcoch. Tomu zodpovedajú skríše aj nerealisticky sofistikované a zázračne funkčné pasce. Rovnako ako zbližovanie sa vyvrheľa medzi skautmi s tajomným kamarátom z lesa. Je sympatické, ak autori chceli využiť tieto prostriedky na niečo ako poctu a byť hraví. Hororu ale celkom nepomáhajú.

Málokedy je vo filme natoľko neprítomný hlavný hrdina. Najbližšie má k nemu Sam, no s tým sa divák nemá ako zblížiť. Je čudný. Okrem neho fungujú chlapci len ako kolektív, dospelí sú buď v úlohách štatistov na zarezanie, alebo nesympatických vedľajších postáv, ktoré minimálne ovplyvňujú dej. Máme tu teda na jednej strane pár zabitých figúrok, ich vraždám nerozumieme. Dodávajú len do filmu násilie. Na druhej strane máme skautov a divokého chlapca, u ktorého ale zatiaľ nevieme, čo id neho môžeme čakať. Príliš nebezpečný nevyzerá. Pri spätnom pohľade sa predsa zdá o to ľudskejší a zaujímavejší. Lenže väčšina divákov by asi si skôr ako možnosť dodatočne oceniť psychológiu užilo hrozivosť v priebehu filmu.

„Skutočne dobrých a hororových je tak možno posledných dvadsať minút."

Skutočne dobrých a hororových je tak možno posledných dvadsať minút. Vtedy sa rozbehne naozaj všetko, uvidíme brutálne násilie, gore, nápaditosť a užijeme si drsných vrahov. Nejde ale o prirodzený vývoj, keď film k niečomu celý čas smeruje, pripravuje sa a o to pôsobivejšie vyvrcholí. Všetko, čo bolo dovtedy, sa nám vlastne zdá ako nezmyselné naťahovanie času. A po dejovej stránke ako zbytočné miešanie detských dobrodružstiev a hororu. Skrátka sa k sebe nehodia.

Welp nie je ďaleko od klasického slashera. Pre ten sa dokonale hodí zápletka šialenca v lese, čo so svojím pomocníkom vyvraždia skupinu ľudí. Má množstvo kvalít, ako výborné nakrútenie a viacero originálnych nápadov. Škoda tej snahy o dobrodružnosť, a možno aj z ústrednej postavy sa dalo dostať viac. Rozhodne ale ide o pozerateľný až príjemný zážitok, navyše nie celkom tradičnej proveniencie. Zostáva nám dúfať, že nejde jej posledný príspevok pre hororový žáner.