hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Bird Box

Zatvoriť oči a načúvať spevu

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.

5. 2. 2019

After Midnight

Poeticky, minimalisticky, s príšerou

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.

17. 3. 2020

The Abominable Dr. Phibes

Gotický predok exploitov
Legendárny organový virtuóz pán Phibes nemá rád doktorov. Konkrétne desať doktorov, ktorí nedokázali zachrániť život jeho ženy. Keď sa o jej nešťastí dozvedel, sám v rýchlosti nabúral a podľa všetkého uhorel v aute. Neuhorel, zostal len zmrzačený a nemý. V spolupráci s tajomnou kráskou teraz doktorov obchádza. Jedného po druhom, a uvaľuje na nich postupne rany tak, ako postihli egyptského faraóna. Prvé boli vraj včely, ešte pred začiatkom stopáže filmu. Nasledujú netopiere. Vypustia ich doktorovi do spálne, a ráno ho už slúžka nájde dohryzeného na smrť. Ako vraždy postupujú, polícia si pomaly začne jednotlivé obete spájať. Nech je aj páchateľ mŕtvy, polícia ho vystopuje. Práve, keď sa dostal k poslednej rane, smrti prvorodeného.
21. 5. 2014

I Am Not a Serial Killer

Variácia čudných obyvateľov malého mesta

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.

25. 4. 2017

recenzie.

Reykjavik Whale Watching Massacre

Andrej Gomora | 28. 2. 2011
0
7/10          
žáner:
slasher

Reykjavícky masaker veľrybárskou harpúnou


Bratislavský filmový festival Nordfest priniesol okrem iných aj predpremiéru zaujímavého islandského počinu, ktorý sa k nám dostáva pod značne zavádzajúcim názvom Reykjavík. Pôvodný názov totiž znel Reykjavik Whale Watching Massacre, so zjavnou narážkou na klasický Texaský masaker motorovou pílou. A v žiadnom prípade netreba očakávať, že názov bude jedinou narážkou, alebo že pôjde o akúsi hlboko intelektuálnu analógiu. Reykjavík sa hlási o titul prvého islandského slashera a minimálne množstvom krvi a mŕtvol myslí túto snahu vážne.

„Namiesto do prístavu ich však zavezie na veľkú, chátrajúcu, veľrybársku loď, kde sa začne ich skutočný boj o prežitie."

Tak ako v Texaskom masakri, aj tu je prostredie, v ktorom sa postavy ocitnú, až prehnane stereotypné. Ide o rôznorodú skupinu turistov, ktorí idú na výlet loďou pozorovať veľryby. Sú medzi nimi tri staršie arogantné Nemky, opitý Francúz, kultúrne neprispôsobivý japonský pár so slúžkou, dve mladé blondíny, jedna odviazaná a jedna smutne zasnená, ktorej krátko pred svadbou zomrel manžel, a tak išla na svadobnú cestu sama, a pôžička z americkej produkcie, obligátny černoch, v tomto prípade veľmi sympatický a inteligentne vystupujúci. Kapitánom lode je, samozrejme, šedivý, starší pán s bielou bradou a jeho pomocníkom mladý hulvát. Cestou sa dozvedáme smutný príbeh islandských lovcov veľrýb, o tom, ako ich medzinárodný zákaz lovu prinútil stať sa sprievodcami turistov. Plavba prebieha hladko, až na pár incidentov medzi pasažiermi a s jedným nedostatkom - nedarí sa nájsť žiadne veľryby. Problémy nastanú, keď opitý Francúz korunuje svoje správanie vylezením na sťažeň, z ktorého následne skočí, čim prepichne a zabije kapitána lode. Zostávajúci člen posádky sa rozhodne, že je čas použiť záchranný čln, a sám odpláva, pričom necháva všetkých pasažierov na nehybnej lodi uprostred mora. Po chvíli zúfalstva prichádza zdanlivá záchrana. Okolo ide muž na väčšom člne a všetkých turistov vezme k sebe. Namiesto do prístavu ich však zavezie na veľkú, chátrajúcu, veľrybársku loď, kde sa začne ich skutočný boj o prežitie.

Už od úvodu film balansuje medzi klasickým minimalistickým, ponurým štýlom s humorným podtónom, známym z islandskej tvorby, a snahou použiť až primitívne prvky slashera. Takisto sa však vmiešava určitá dávka básnickej licencie v podobe miernych nelogickostí, odpostiteľných vo filmoch, kde dej hrá minimálnu úlohu, a nedodržiavaní pravidiel dobrej výstavby hororu. To sa týka tak deja a jeho gradácie, ako aj postáv. Prvý skutočný zvrat je kapitánova smrť, nadštandardne hlúpa a ťažko očakávateľná. Pomerne nepravdepodobne sa javí aj následný vývoj zajatia turistov. Pochybný je motív páchateľov: úplná likvidáciu lovcov veľrýb. Vidíme, že ide o psychopatickú rodinku, na texaskej farme je však jej existencia určite opodstatnenejšia ako na nehybnej lodi. Spôsob, akým trojčlenná rodinka dostane turistov pod kontrolu, je ešte viac nepochopiteľný, keď traja prakticky neozbrojení ľudia vyvolajú panický strach v celej desaťčlennej skupine. Výsledkom je zmätenie diváka, ktorý nevie, nakoľko brať film vážne.

„To, čo v horore pôsobí asi najnečakanejšie, je pomerne typické severské odľahčovanie aj vážnych tém."

Atmosféru na jednej strane stupňuje množstvo násilia a pomáha jej aj stiesnené prostredie lode. Šialená rodinka je však jednak málo početná a jednak nepôsobí ani výrazne hrozivo. Keď príde na zabíjanie postáv, asi ani jediná nevyvolá v divákovi súcit. Postavy, ktoré nemali byť sympatické, umierajú obyčajnejšími smrťami a na začiatku filmu. Postavy, ku ktorým si divák mohol vytvoriť nejaký vzťah, odchádzajú postupne a viac-menej vždy vlastným pričinením. Japonská manželka, ktorú predtým manžel ponižoval, odíde po odhodlaných slovách „Môj dedko bol kamikadze!". Černoch, ktorý najúspešnejšie po celý čas bojoval o prežitie, si na konci, na krok od zachránenia, smrť doslova vypýta. Jednu z podmienok vytvorenia dobrého hororu, teda prítomnosť postáv, o ktoré sa divák bude báť, tento film spĺňa len čiastočne a veľmi špecificky. Správanie každej z nich je v rozhodujúcej chvíli natoľko hlúpe, že si zaslúžia zomrieť. Na druhej strane ich rôznorodosť poskytuje veľmi príjemnú spoločnosť a ich zaujímavosť a vykreslenie presahuje normy hororu a pripomína skôr klubový film.

To, čo v horore pôsobí asi najnečakanejšie, je pomerne typické severské odľahčovanie aj vážnych tém. Na rozdiel od bežných hororových komédií, tu je odľahčovaná samotná hrôza a humor ide vyslovene na úkor úbohých obetí. Tak ako to však býva v severských drámach, aj tu tento humor výborne zapadá a nepôsobí kruto. Výsledok na jednej strane nie je dostatočne vážny a hororový zážitok nie je uspokojujúci, čo sa týka napätia a tej pravej hororovej atmosféry, krvi je však aj tak dosť. Vidíme niekoľko veľmi zaujímavých vrážd a scén, ktoré sa určite vryjú do pamäti. Film je celkovo nakrútený dostatočne kvalitne aj pre klubového diváka, čo sa týka réžie, kamery a aj hereckých výkonov. Užíva si svoju originalitu, ktorá z neho robí aj napriek slabšej hororovosti príjemný a osviežujúci zážitok.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok