recenzie.

Reykjavik Whale Watching Massacre

Andrej Gomora | 28. 2. 2011

0

7/10          

žáner:

slasher

Reykjavícky masaker veľrybárskou harpúnou

Bratislavský filmový festival Nordfest priniesol okrem iných aj predpremiéru zaujímavého islandského počinu, ktorý sa k nám dostáva pod značne zavádzajúcim názvom Reykjavík. Pôvodný názov totiž znel Reykjavik Whale Watching Massacre, so zjavnou narážkou na klasický Texaský masaker motorovou pílou. A v žiadnom prípade netreba očakávať, že názov bude jedinou narážkou, alebo že pôjde o akúsi hlboko intelektuálnu analógiu. Reykjavík sa hlási o titul prvého islandského slashera a minimálne množstvom krvi a mŕtvol myslí túto snahu vážne.

„Namiesto do prístavu ich však zavezie na veľkú, chátrajúcu, veľrybársku loď, kde sa začne ich skutočný boj o prežitie."

Tak ako v Texaskom masakri, aj tu je prostredie, v ktorom sa postavy ocitnú, až prehnane stereotypné. Ide o rôznorodú skupinu turistov, ktorí idú na výlet loďou pozorovať veľryby. Sú medzi nimi tri staršie arogantné Nemky, opitý Francúz, kultúrne neprispôsobivý japonský pár so slúžkou, dve mladé blondíny, jedna odviazaná a jedna smutne zasnená, ktorej krátko pred svadbou zomrel manžel, a tak išla na svadobnú cestu sama, a pôžička z americkej produkcie, obligátny černoch, v tomto prípade veľmi sympatický a inteligentne vystupujúci. Kapitánom lode je, samozrejme, šedivý, starší pán s bielou bradou a jeho pomocníkom mladý hulvát. Cestou sa dozvedáme smutný príbeh islandských lovcov veľrýb, o tom, ako ich medzinárodný zákaz lovu prinútil stať sa sprievodcami turistov. Plavba prebieha hladko, až na pár incidentov medzi pasažiermi a s jedným nedostatkom - nedarí sa nájsť žiadne veľryby. Problémy nastanú, keď opitý Francúz korunuje svoje správanie vylezením na sťažeň, z ktorého následne skočí, čim prepichne a zabije kapitána lode. Zostávajúci člen posádky sa rozhodne, že je čas použiť záchranný čln, a sám odpláva, pričom necháva všetkých pasažierov na nehybnej lodi uprostred mora. Po chvíli zúfalstva prichádza zdanlivá záchrana. Okolo ide muž na väčšom člne a všetkých turistov vezme k sebe. Namiesto do prístavu ich však zavezie na veľkú, chátrajúcu, veľrybársku loď, kde sa začne ich skutočný boj o prežitie.

Už od úvodu film balansuje medzi klasickým minimalistickým, ponurým štýlom s humorným podtónom, známym z islandskej tvorby, a snahou použiť až primitívne prvky slashera. Takisto sa však vmiešava určitá dávka básnickej licencie v podobe miernych nelogickostí, odpostiteľných vo filmoch, kde dej hrá minimálnu úlohu, a nedodržiavaní pravidiel dobrej výstavby hororu. To sa týka tak deja a jeho gradácie, ako aj postáv. Prvý skutočný zvrat je kapitánova smrť, nadštandardne hlúpa a ťažko očakávateľná. Pomerne nepravdepodobne sa javí aj následný vývoj zajatia turistov. Pochybný je motív páchateľov: úplná likvidáciu lovcov veľrýb. Vidíme, že ide o psychopatickú rodinku, na texaskej farme je však jej existencia určite opodstatnenejšia ako na nehybnej lodi. Spôsob, akým trojčlenná rodinka dostane turistov pod kontrolu, je ešte viac nepochopiteľný, keď traja prakticky neozbrojení ľudia vyvolajú panický strach v celej desaťčlennej skupine. Výsledkom je zmätenie diváka, ktorý nevie, nakoľko brať film vážne.

„To, čo v horore pôsobí asi najnečakanejšie, je pomerne typické severské odľahčovanie aj vážnych tém."

Atmosféru na jednej strane stupňuje množstvo násilia a pomáha jej aj stiesnené prostredie lode. Šialená rodinka je však jednak málo početná a jednak nepôsobí ani výrazne hrozivo. Keď príde na zabíjanie postáv, asi ani jediná nevyvolá v divákovi súcit. Postavy, ktoré nemali byť sympatické, umierajú obyčajnejšími smrťami a na začiatku filmu. Postavy, ku ktorým si divák mohol vytvoriť nejaký vzťah, odchádzajú postupne a viac-menej vždy vlastným pričinením. Japonská manželka, ktorú predtým manžel ponižoval, odíde po odhodlaných slovách „Môj dedko bol kamikadze!". Černoch, ktorý najúspešnejšie po celý čas bojoval o prežitie, si na konci, na krok od zachránenia, smrť doslova vypýta. Jednu z podmienok vytvorenia dobrého hororu, teda prítomnosť postáv, o ktoré sa divák bude báť, tento film spĺňa len čiastočne a veľmi špecificky. Správanie každej z nich je v rozhodujúcej chvíli natoľko hlúpe, že si zaslúžia zomrieť. Na druhej strane ich rôznorodosť poskytuje veľmi príjemnú spoločnosť a ich zaujímavosť a vykreslenie presahuje normy hororu a pripomína skôr klubový film.

To, čo v horore pôsobí asi najnečakanejšie, je pomerne typické severské odľahčovanie aj vážnych tém. Na rozdiel od bežných hororových komédií, tu je odľahčovaná samotná hrôza a humor ide vyslovene na úkor úbohých obetí. Tak ako to však býva v severských drámach, aj tu tento humor výborne zapadá a nepôsobí kruto. Výsledok na jednej strane nie je dostatočne vážny a hororový zážitok nie je uspokojujúci, čo sa týka napätia a tej pravej hororovej atmosféry, krvi je však aj tak dosť. Vidíme niekoľko veľmi zaujímavých vrážd a scén, ktoré sa určite vryjú do pamäti. Film je celkovo nakrútený dostatočne kvalitne aj pre klubového diváka, čo sa týka réžie, kamery a aj hereckých výkonov. Užíva si svoju originalitu, ktorá z neho robí aj napriek slabšej hororovosti príjemný a osviežujúci zážitok.