hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Mayhem

Andrej Gomora | 23. 1. 2018
0
4/10          
žáner:
comedy, slasher

Ďalšie spestrenie korporátneho života


Zasadením mal byť násilný chaos, ten ale zďaleka nenapĺňa očakávania diváka. Na jednej strane nám film ukazuje totálne šialenstvo, ktorému ľudia po zasiahnutí vírusom prepadnú. Strácajú kontrolu na sebou samými, konajú celkom bez rozvahy, riadia sa len svojím "Id", teda svojimi najskrytejšími vášňami a pudmi. Taká mala byť teória. A povrchne zobrazované ilustračné scény, ktoré ale nie celkom sedia s tvrdením, že nakazení vírusom zatiaľ spáchali dokopy presne jednu vraždu. Dej sa javí trochu príliš normálne, ak nám chceli sľubovať Mayhem.

„Mali celkom dostatočnú motiváciu, vírus ako keby zneužívali len na právne ospravedlnenie svojich činov.“

Hlavné postavy totiž naďalej konajú takmer celkom racionálne, miestami priam vypočítavo. Že v budove je vírus by sme mali vidieť všade, ľudia sa navzájom mlátia, rozhadzujú kancelárske potreby. Konečne sa prestali správať ako stroje, už nie sú poriadni, bez emócií, dobrí pracovníci. Prečo ale nič podobné nerobia hlavné postavy, a nikto z tých, komu musia priamo čeliť. Nákazu nám u každého musia pripomínať červeným okom. Na to, aby sa vydali na dobrodružnú cestu do vrchných poschodí za podrazáckym šéfstvom, vôbec nepotrebujú strácať sebaovládanie. Mali celkom dostatočnú motiváciu, vírus ako keby zneužívali len na právne ospravedlnenie svojich činov. Pretože za vraždu pod jeho vplyvom nie sú zodpovední. Divák nemá dôvod im takýto postup vyčítať, on akurát nedáva zmysel, keď by sa mali správať celkom iracionálne.

„Takej Očiste sa ale nepriblížime ani náhodou, a to majú mať v tomto prípade okrem beztrestnosti ľudia aj biologicky zablokované zábrany.“

Pravdaže, spád a dej by sa v úplnom chaose budovali oveľa ťažšie. Možno aspoň tých odviazanejších scén mohlo byť vo filme trocha viac, námet nepochybne sľuboval väčšie besnenie. Takej Očiste sa ale nepriblížime ani náhodou, a to majú mať v tomto prípade okrem beztrestnosti ľudia aj biologicky zablokované zábrany. Nedotiahneme sa ani na Belko Experiment, veľmi podobný svojím zasadením. Lenže tam ľudí zabíjať nútili, bez toho ako keby to nešlo. Vlastne až na skôr dobrodružnú a nie vírom motivovanú hlavnú dejovú líniu zostáva šialenstvo v nie celkom neškodnej, ale skôr nehororovej rovine. Asi na úrovni vankúšovej bitky.

„Od začiatku je jasné, kto sú hrdinovia, a kto musí nakoniec zvíťaziť.“

Hlavná dejová línia putovanie dvojice za šéfom obsahuje násilie, krv aj pár náznakov nápadov. V prvom rade ale tiež nemôže byť hororovou, keďže jej celkom chýba prvok napätia či strachu. Od začiatku je totiž jasné, kto sú hrdinovia, a kto musí nakoniec zvíťaziť. Tak sa pozeráme na každú komplikáciu a každý jeden drobný nezdar, po ktorom nemôžeme pochybovať, že bude nasledovať šikovné či zázračné vyriešenie každej situácie. Prispieva k tomu aj celkové nakrútenie podobné dobrodružnému príbehu pre mladšie ročníky, so situačným humorom a vtipnými hláškami. A tiež prehnanou schematickosťou čo do korporátneho života a úloh jednotlivých aktérov v ňom. Nechýbajú ani filozofické a motivačné hlášky, taká je dokonca aj pointa. Celkom hlúpe nie sú, nie každému ale musia zapadnúť do žánra.

Mayhem je teda film, ktorý hororových fanúšikov musí sklamať predovšetkým tým, ako sa netriafa do ich očakávaní. Hororom je len vďaka krvi a nejakej brutalite, ktorá ho asi neumožňuje zasadiť do iného žánra. Nemá ale ani náznak hororovej atmosféry či snahy vzbudzovať v divákovi strach. Ide len o dobrodružstvo, zábavu, trochu divokejšie zasadenie a odpútanie sa od bežných štandardov správania. Smerom k násiliu, ale to je asi tak všetko. 

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok