najčítanejšie recenzie.
Antiviral
Predstavte si svet, v ktorom sú ľudia natoľko posadnutí celebritami, že sa dávajú dobrovoľne infikovať ich chorobami. A dokonca sú ochotní za to aj celkom slušne platiť. 3. 5. 2013
Ratu Ilmu Hitam
Dejových zvratov bude viac, tých na spôsob, že veci sú vlastne celkom inak než ste si mali dovtedy myslieť. Napred prichádzajú odrastenci detského domova pozrieť svojho umierajúceho vychovávateľa. Bol im ako otec, bez neho by ich životy vyzerali celkom inak. V rámci možností mal byť život v domove idylka, postarali sa o nich, mali ich radi, chránili ich. Čo zlé sa stalo, boli len nehody, prípadne podivné jednorazové skraty. Vlastne nie. Niekto tu bol zlý, dialo sa niečo nekalé, napred trochu, potom dosť zásadne, skoncentrovalo sa tu obrovské zlo. Záver je ten, že deťom bude vlastne lepšie mŕtvym ako na tomto svete. A nie je to vinou kráľovnej čiernej mágie, Ratu Ilmu Hitam.
The Visit
Demon
Svadba je vraj vždy tak trochu lotéria. Ak si aj myslíte, že človeka, s ktorým sa idete do konca života spojiť, poznáte, zriedka si beriete len jeho. Určite sa budete snažiť jeho rodinu prijať, byť tolerantný a pokúšať sa nájsť si k sebe navzájom cestu. Sú to síce poľskí burani a ožrani, ale nakoniec sú to predsa určite dobrí ľudia. V zásade by to nakoniec asi aj išlo, keby súčasťou ich rodinného dedičstva nebol aj Demon.
13. 9. 2016Smrtiaci príliv
V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.
5. 9. 2016recenzie.
Mil gritos tiene la noche/ Pieces
Neberte deťom hračky
„Zjavne tu vyčíňa šialenec, každé telo rozpíli na kúsky a niektoré časti si vezme."
Mama je trochu nerváčka, chlapcov otec totiž zahynul na fronte, nevie mu to odpustiť a vinu prenáša aj na chlapca. Ten sa z jej vraždy vyvlečie, kto by vinil malé dieťa. Stačí mu zaliezť do skrine, rozrevať sa a niečo splietať o vysokom mužovi. O pár desaťročí neskôr sa dostaneme na univerzitný kampus, aj tu prichádza k brutálnym vraždám žien. Vieme, že s chlapcov asi súvisia, ťažko ho ale na prvý pohľad v jednom z podozrivých spoznať. Medzi tými je napríklad záhradník, obrovský chlap s motorovou pílou, tajomný profesor, ktorý je vždy náhodou tam, kde sa niečo deje, a pár študentov. Polícia je bezradná, medzi zavraždenými nie je žiadna spojitosť. Zjavne tu vyčíňa šialenec, každé telo rozpíli na kúsky a niektoré časti si vezme. Dokonca ani netúži nevyhnutne každé dievča zabiť. Len rozrezať.
„Mierne chaotický je celý film, nezvyčajne viac vedľajších postáv síce funguje, divák sa v nich ale zároveň stráca."
Násilie takmer zásadne na ženách, to bola jedna z typických čŕt gialla. Španielsky režisér tu využíva viacero z jeho prvkov, zároveň sa ale o celkovú giallovskú atmosféru nesnaží. Na to je film príliš drsný a málo si berie z detektívky. Celé pátranie ako keby len vnášalo do deja nové postavy a malo diváka miasť. Nikam totiž nevedie. vlastne ani nesmeruje. Mierne chaotický je celý film, nezvyčajne viac vedľajších postáv síce funguje, divák sa v nich ale zároveň stráca. Preto nám mierne chýba centrálny spád, teda sústredenie sa na vraha a dianie okolo neho. Na jednej strane tu máme telenovelu o kampuse, profesorov, študentov a zmätených policajtov. Potom sa raz za čas len niekde objaví vrah a niekoho zabije. Ani si nedá záležať, aby zapadol do kontextu diania.
Brutálna je hneď prvá scéna, podobne to bude aj s nasledujúcimi. Nejde samozrejme o žiadne gorno ani exploit ako ich dnes poznáme. Na svoju dobu ale rozhodene ide o značne krvavý a hlavne násilný film. Škoda, že jednotlivé násilné prejavy nie celkom splývajú so zvyškom diela a teda nie celkom vytvárajú celkovú atmosféru filmu. Tomu škodí aj to, nakoľko si dáva záležať, aby bol tajomný ale pritom nám dokola pripomínal vraha a jeho detskú traumu. Preto vidíme každú chvíľu skladané puzzle s nahou ženou a jeho ruky. Akurát netušíme, kto to vlastne je, kde sa teraz nachádza a ako konkrétne by sme sa ho teda zrovna mali báť.
„Chýba tu aj hravosť a nadsadenosť ako ju poznáme z gialla, zároveň film nie je ani priamočiary ako americké slashery z osemdesiatych rokov."
Dielo má svoju myšlienku aj pointu, v tomto smere mnoho svojich súčasníkov predbieha. Má aj slušný gore a pár napínavých scén. Človek sa ale nevyhne pocitu určitej neohrabanosti. Chýba tu aj hravosť a nadsadenosť ako ju poznáme z gialla, zároveň film nie je ani priamočiary ako americké slashery z osemdesiatych rokov. Nevie presne, ako a čím by na diváka chcel pôsobiť, a prvky ktoré mieša spolu nie celkom fungujú. Dielo má príjemne znepokojivú hudbu, dobré efekty a vyhotovením aj kvalitou určite v ničom nezaostáva za inými béčkami z osemdesiatych rokov. V Španielsku ale v osemdesiatych rokoch úplne chýbala tradícia, na ktorú by mohol nadviazať, zároveň sa ale autori nechceli slepo oddať ani jednej z už existujúcich tradícií. Zostali na pol ceste a vytvorili nezvyčajnú zmes. Nie najhoršiu a nie nehodnú pozornosti, no určite zaostávajúcu aj za vyšším priemerom škôl, z ktorých čerpali.
Pieces je kúsok pre milovníkov osemdesiatych rokov, ktorí by radi videli niečo typicky z toho obdobia, no zároveň iné. Rozhodne ide o pozerateľný horor, ktorý v mnohom poteší a ktorý by nemal mať dôvod nechať diváka vyslovene sklamaného či rozčúleného. Na druhej strane ale nejde ani o dielo radiace sa k vrcholom tvorby osemdesiatych rokov, takže ak zháňate príkladného reprezentanta, asi sa oplatí hľadať inde.
