najčítanejšie recenzie.
Cam
Ak sa v niektorých filmoch snažia všetko, čo má byť sexi, zobraziť nejakým spôsobom nablýskane a aspoň náznakom príťažlivo, tu to tak celkom nie je. Hlavná hrdinka pôsobí ako to, čím je- chudera, ktorá sa všemožne snaží získať si pozornosť internetových divákov kvôli peniazom a postaveniu v nezmyselnom rebríčku. Ten pre ňu zjavne niečo znamená a vníma ho ako prejav skutočnej spoločenskej prestíže, keďže dobré postavenie pre ňu spraví menej zahanbujúcim priznanie vlastnej mame. Nie, nie je to len taká instagramová hviezdička. Táto sa živí nahotou a tým najúbohejším predvádzaním sa pred Cam.
Burning Bright
Ľudia najviac platia za to, čoho sa najviac boja. Aspoň o tom je presvedčený John, ktorý sa rozhodne prerobiť svoj dom na safari ranč. Hlavnou atrakciou má byť tiger, ktorého pre jeho divú povahu nechceli ani v cirkuse. 18. 10. 2010
Knock Knock
Hell Fest: Park hrôzy
Niečom svojím spôsobom podobné už tu bolo. The Houses October Built mal podobu fiktívneho dokumentu, ktorého geniálny nápad bol, že bude strašidelný, ak zobrazí strašenie iných ľudí. Tento nápad sa niekomu zdal natoľko úžasný, že ho nemohol nezrecyklovať. Z poučne a bádavo ladenej formy ale samozrejme treba zásadne smerovať k masovej zábave. Takže už nejde o skupinku zvedavcov, ktorí skúmajú oddaných a zapálených remeselníkov hororovej zábavy. Iritujúca partia tínedžerov sa vyberie na gýčovitý festival s názvom Hell Fest: Park hrôzy.
Liek na život
Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?
23. 2. 2017recenzie.
Mil gritos tiene la noche/ Pieces
Neberte deťom hračky
„Zjavne tu vyčíňa šialenec, každé telo rozpíli na kúsky a niektoré časti si vezme."
Mama je trochu nerváčka, chlapcov otec totiž zahynul na fronte, nevie mu to odpustiť a vinu prenáša aj na chlapca. Ten sa z jej vraždy vyvlečie, kto by vinil malé dieťa. Stačí mu zaliezť do skrine, rozrevať sa a niečo splietať o vysokom mužovi. O pár desaťročí neskôr sa dostaneme na univerzitný kampus, aj tu prichádza k brutálnym vraždám žien. Vieme, že s chlapcov asi súvisia, ťažko ho ale na prvý pohľad v jednom z podozrivých spoznať. Medzi tými je napríklad záhradník, obrovský chlap s motorovou pílou, tajomný profesor, ktorý je vždy náhodou tam, kde sa niečo deje, a pár študentov. Polícia je bezradná, medzi zavraždenými nie je žiadna spojitosť. Zjavne tu vyčíňa šialenec, každé telo rozpíli na kúsky a niektoré časti si vezme. Dokonca ani netúži nevyhnutne každé dievča zabiť. Len rozrezať.
„Mierne chaotický je celý film, nezvyčajne viac vedľajších postáv síce funguje, divák sa v nich ale zároveň stráca."
Násilie takmer zásadne na ženách, to bola jedna z typických čŕt gialla. Španielsky režisér tu využíva viacero z jeho prvkov, zároveň sa ale o celkovú giallovskú atmosféru nesnaží. Na to je film príliš drsný a málo si berie z detektívky. Celé pátranie ako keby len vnášalo do deja nové postavy a malo diváka miasť. Nikam totiž nevedie. vlastne ani nesmeruje. Mierne chaotický je celý film, nezvyčajne viac vedľajších postáv síce funguje, divák sa v nich ale zároveň stráca. Preto nám mierne chýba centrálny spád, teda sústredenie sa na vraha a dianie okolo neho. Na jednej strane tu máme telenovelu o kampuse, profesorov, študentov a zmätených policajtov. Potom sa raz za čas len niekde objaví vrah a niekoho zabije. Ani si nedá záležať, aby zapadol do kontextu diania.
Brutálna je hneď prvá scéna, podobne to bude aj s nasledujúcimi. Nejde samozrejme o žiadne gorno ani exploit ako ich dnes poznáme. Na svoju dobu ale rozhodene ide o značne krvavý a hlavne násilný film. Škoda, že jednotlivé násilné prejavy nie celkom splývajú so zvyškom diela a teda nie celkom vytvárajú celkovú atmosféru filmu. Tomu škodí aj to, nakoľko si dáva záležať, aby bol tajomný ale pritom nám dokola pripomínal vraha a jeho detskú traumu. Preto vidíme každú chvíľu skladané puzzle s nahou ženou a jeho ruky. Akurát netušíme, kto to vlastne je, kde sa teraz nachádza a ako konkrétne by sme sa ho teda zrovna mali báť.
„Chýba tu aj hravosť a nadsadenosť ako ju poznáme z gialla, zároveň film nie je ani priamočiary ako americké slashery z osemdesiatych rokov."
Dielo má svoju myšlienku aj pointu, v tomto smere mnoho svojich súčasníkov predbieha. Má aj slušný gore a pár napínavých scén. Človek sa ale nevyhne pocitu určitej neohrabanosti. Chýba tu aj hravosť a nadsadenosť ako ju poznáme z gialla, zároveň film nie je ani priamočiary ako americké slashery z osemdesiatych rokov. Nevie presne, ako a čím by na diváka chcel pôsobiť, a prvky ktoré mieša spolu nie celkom fungujú. Dielo má príjemne znepokojivú hudbu, dobré efekty a vyhotovením aj kvalitou určite v ničom nezaostáva za inými béčkami z osemdesiatych rokov. V Španielsku ale v osemdesiatych rokoch úplne chýbala tradícia, na ktorú by mohol nadviazať, zároveň sa ale autori nechceli slepo oddať ani jednej z už existujúcich tradícií. Zostali na pol ceste a vytvorili nezvyčajnú zmes. Nie najhoršiu a nie nehodnú pozornosti, no určite zaostávajúcu aj za vyšším priemerom škôl, z ktorých čerpali.
Pieces je kúsok pre milovníkov osemdesiatych rokov, ktorí by radi videli niečo typicky z toho obdobia, no zároveň iné. Rozhodne ide o pozerateľný horor, ktorý v mnohom poteší a ktorý by nemal mať dôvod nechať diváka vyslovene sklamaného či rozčúleného. Na druhej strane ale nejde ani o dielo radiace sa k vrcholom tvorby osemdesiatych rokov, takže ak zháňate príkladného reprezentanta, asi sa oplatí hľadať inde.
