najčítanejšie recenzie.
3 From Hell
Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.
Krampus
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
Nevesta na zabitie
Začiatok je dosť klasický a spĺňa štandardy filmov či komédií o vstupe do rodiny. On je bohatý, ona vyrastala bez rodičov. Snobská rodina ako keby ju nenávidela, hoci sa nevesta tvári nervózne, skôr máme dojem, že jej to je jedno. Ide o obligátny folklór s nedôverujúcimi rodičmi a zazerajúcou tetou. Hlavná je láska, tej cíti od manžela viac než dosť. Zatiaľ. Film si možno na pár výnimiek drží úroveň a vyhýba sa skĺznutiu do uletenosti, aj keď sa tá miestami priam ponúka. Niektoré postavy sú komické, stále ale uveriteľné a zhruba rovnako by mohli vyzerať v nehororovej komédii. Samozrejme, uletená musí byť samotná zápletka.
The Silence
Jedna vec je využívať nejaký druh ľudského postihnutia pre zdramatizovanie hororu, videli sme slepých, hluchých aj vozičkárov. Keď sme ale mali v pomerne krátkej dobe Tiché miesto, kde bolo dôležité zostať ticho, a Bird Box, kde bolo zase potrebné zatvárať oči, ďalší horor, kde sa treba ukrývať v tichu pôsobí mierne redundantne. Tu sa totiž nezdá, že by vznikal akýsi nový žáner, špecifickosť je naopak natoľko nápadná, že sa okolo nej musí krútiť celý film. Takže si človek celkom nevie predstaviť niečo v tomto jednom smere podobné, ale pritom stále dostatočne odlišné, aby sa mu nezdalo zbytočné to pozerať. Nový film má originálny ešte aj názov. The Silence.
recenzie.
Mil gritos tiene la noche/ Pieces
Neberte deťom hračky
„Zjavne tu vyčíňa šialenec, každé telo rozpíli na kúsky a niektoré časti si vezme."
Mama je trochu nerváčka, chlapcov otec totiž zahynul na fronte, nevie mu to odpustiť a vinu prenáša aj na chlapca. Ten sa z jej vraždy vyvlečie, kto by vinil malé dieťa. Stačí mu zaliezť do skrine, rozrevať sa a niečo splietať o vysokom mužovi. O pár desaťročí neskôr sa dostaneme na univerzitný kampus, aj tu prichádza k brutálnym vraždám žien. Vieme, že s chlapcov asi súvisia, ťažko ho ale na prvý pohľad v jednom z podozrivých spoznať. Medzi tými je napríklad záhradník, obrovský chlap s motorovou pílou, tajomný profesor, ktorý je vždy náhodou tam, kde sa niečo deje, a pár študentov. Polícia je bezradná, medzi zavraždenými nie je žiadna spojitosť. Zjavne tu vyčíňa šialenec, každé telo rozpíli na kúsky a niektoré časti si vezme. Dokonca ani netúži nevyhnutne každé dievča zabiť. Len rozrezať.
„Mierne chaotický je celý film, nezvyčajne viac vedľajších postáv síce funguje, divák sa v nich ale zároveň stráca."
Násilie takmer zásadne na ženách, to bola jedna z typických čŕt gialla. Španielsky režisér tu využíva viacero z jeho prvkov, zároveň sa ale o celkovú giallovskú atmosféru nesnaží. Na to je film príliš drsný a málo si berie z detektívky. Celé pátranie ako keby len vnášalo do deja nové postavy a malo diváka miasť. Nikam totiž nevedie. vlastne ani nesmeruje. Mierne chaotický je celý film, nezvyčajne viac vedľajších postáv síce funguje, divák sa v nich ale zároveň stráca. Preto nám mierne chýba centrálny spád, teda sústredenie sa na vraha a dianie okolo neho. Na jednej strane tu máme telenovelu o kampuse, profesorov, študentov a zmätených policajtov. Potom sa raz za čas len niekde objaví vrah a niekoho zabije. Ani si nedá záležať, aby zapadol do kontextu diania.
Brutálna je hneď prvá scéna, podobne to bude aj s nasledujúcimi. Nejde samozrejme o žiadne gorno ani exploit ako ich dnes poznáme. Na svoju dobu ale rozhodene ide o značne krvavý a hlavne násilný film. Škoda, že jednotlivé násilné prejavy nie celkom splývajú so zvyškom diela a teda nie celkom vytvárajú celkovú atmosféru filmu. Tomu škodí aj to, nakoľko si dáva záležať, aby bol tajomný ale pritom nám dokola pripomínal vraha a jeho detskú traumu. Preto vidíme každú chvíľu skladané puzzle s nahou ženou a jeho ruky. Akurát netušíme, kto to vlastne je, kde sa teraz nachádza a ako konkrétne by sme sa ho teda zrovna mali báť.
„Chýba tu aj hravosť a nadsadenosť ako ju poznáme z gialla, zároveň film nie je ani priamočiary ako americké slashery z osemdesiatych rokov."
Dielo má svoju myšlienku aj pointu, v tomto smere mnoho svojich súčasníkov predbieha. Má aj slušný gore a pár napínavých scén. Človek sa ale nevyhne pocitu určitej neohrabanosti. Chýba tu aj hravosť a nadsadenosť ako ju poznáme z gialla, zároveň film nie je ani priamočiary ako americké slashery z osemdesiatych rokov. Nevie presne, ako a čím by na diváka chcel pôsobiť, a prvky ktoré mieša spolu nie celkom fungujú. Dielo má príjemne znepokojivú hudbu, dobré efekty a vyhotovením aj kvalitou určite v ničom nezaostáva za inými béčkami z osemdesiatych rokov. V Španielsku ale v osemdesiatych rokoch úplne chýbala tradícia, na ktorú by mohol nadviazať, zároveň sa ale autori nechceli slepo oddať ani jednej z už existujúcich tradícií. Zostali na pol ceste a vytvorili nezvyčajnú zmes. Nie najhoršiu a nie nehodnú pozornosti, no určite zaostávajúcu aj za vyšším priemerom škôl, z ktorých čerpali.
Pieces je kúsok pre milovníkov osemdesiatych rokov, ktorí by radi videli niečo typicky z toho obdobia, no zároveň iné. Rozhodne ide o pozerateľný horor, ktorý v mnohom poteší a ktorý by nemal mať dôvod nechať diváka vyslovene sklamaného či rozčúleného. Na druhej strane ale nejde ani o dielo radiace sa k vrcholom tvorby osemdesiatych rokov, takže ak zháňate príkladného reprezentanta, asi sa oplatí hľadať inde.
