najčítanejšie recenzie.
Boarding School

Bird Box

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes

I Am Not a Serial Killer

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
In Their Skin
Nevedecký pokus o prevtelenie

Ako sa niekomu dá povedať, že nemáte záujem sa s ním stýkať? Dajme tomu, že je milý, chce vás pohostiť, snaží sa príjemne konverzovať. Jednak na neho nemáte náladu, ale aj vám na ňom niečo nesedí. Proste je otravný a vtieravý. Všetky náznaky prenáša na vyslovené odmietnutia, a predsa, dobre vychovanému človeku to nedá, len tak niekomu povedať, že mu jeho spoločnosť nie je príjemná. A môže to byť horšie, keď sa toho človeka rovno začnete báť. Nemôžete sa ho spýtať, či vás náhodou nechce zabiť, lebo vyzerá ako psychopat. Pri pozeraní hororu In Their Skin sa nebudete chcieť ocitnúť v koži protagonistov, čo ale neplatí na iné postavy filmu.
Rodina Hughesovcov je v kríze, nedávno im zomrela dcérka. Rodičia s malým chlapcom ju samozrejme riešia útekom na samotu, inak by sa asi ťažko dostali do hororu. Niekedy skoro ráno ich zobudí takmer rovnaká trojčlenná rodinka Sakowských, údajne im prišli nanosiť drevo. Napriek zjavnej absencii vzájomných sympatií si vynútia pozvanie na večeru. Po silenej konverzácii príde nezhoda medzi chlapcami pri hre, až sa zdá jasné, že bude lepšie ak sa hostia poberú. Ešte vždy pri všetkej slušnosti odídu, žiaľ nie ďaleko. Po hluku v okolí sa vrátia, a priateľstvo už ani nepredstierajú.
„Celý psychologický podtón zostáva v úzadí a pozornosť si zaslúži len hororová zložka diela."
Keďže divák vie, čo pozerá, predpokladá čo môže od odporných Sakowských čakať. Ich vystupovanie je typicky americky afektované, tak ako zdvorilosť Hughesovcov. Atmosféra sa tvorí cez lacné ľakačky, tiene a čudné zvuky. Aj keď nejde o nič originálne, správnu náladu navodiť dokážu. Aj kým sa ešte nič zlé nedeje, zaujímavá je interakcia obete a páchateľa, keď obaja viac menej tušia čo sa deje, ale zo slušnosti s tým nič nerobia. Predsa len tak niekomu nepoviete, že máte dojem, že nie je tak úplne v poriadku a máte z neho zlý pocit. Keď začnú byť Sakowski zlí, sú zlí poriadne a ich zvrátenosť dáva filmu dostatočný spád. Snahy o vysvetľovanie ich správania a podávanie pozadia k ich výstrelkom sú viac menej zbytočné. Nič filmu nepridávajú ale ani ho nekazia. Celý psychologický podtón zostáva v úzadí a pozornosť si zaslúži len hororová zložka diela.
„Čo mierne vyčnieva je podarená kamera, klasicky hororová, živiaca sa tieňmi, ale nebojí sa ani odvážnejších kompozícií."
Aj keď vo filme nie je skoro nič navyše, to čo tam je funguje dobre. Atmosféra je úplne dostačujúca, zo zloduchov ide strach ako sa patrí a obete sú správne vyľakané. Postavy sú síce málo originálne, ale v tom čím majú byť sú dobre napísané. Na jednej strane krehká mestská rodinka, na strane druhej úplní psychopati, a všetci sú dobre zahraní. Podľa očakávaní málo krvi, keďže nie je dokopy koho zabíjať, len zvrhlé hry a trápenie. Čo mierne vyčnieva je podarená kamera, klasicky hororová, živiaca sa tieňmi, ale nebojí sa ani odvážnejších kompozícií.
V celku je teda In Their Skin dokonale priemerný počin. Dobre sa pozerá, ale do pamäti sa nevryje. Nevyniká jedným ani druhým smerom, nie je dôvod ho nepozerať, ale ani výrazný dôvod ho pozerať.