najčítanejšie recenzie.
Boarding School

Bird Box

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
The Abominable Dr. Phibes

After Midnight

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
I Am Not a Serial Killer

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Neutečieš/ It Follows
Hororová extáza pre klubového diváka

Existuje len jeden spôsob, ako sa tej veci zbaviť. Dať ju niekomu inému tak, že sa s ním vyspíte. Tak sa to dostalo k Jay, aj keď treba oceniť ako zodpovedne sa k presunu chlapec postavil. Všetko Jay vysvetlil aj ukázal. Pochopiteľne, keďže na jej prežití má aj sám záujem. Jay by mu napriek všetkému ani neverila. Keby to nezačala vídať sama. Akákoľvek postava sa len tak zjaví, z diaľky k nej kráča. Ostatní ju nevidia, nemôžu Jay varovať. Neponáhľa sa, ale príde za Jay kdekoľvek a nikdy sa nevzdá. Bude za ňou kráčať, až kým sa Jay nevyspí s niekým ďalším. S vedomým, že odvtedy on bude znášať jej osud. A pritom ani ona sama sa ho už nikdy tak úplne nezbaví.
„Čakali sme prejav temna, tu ho máme v plnej nádhere."
Že nejdeme sledovať len temný film ale skutočne horor nám musí ukázať intro. Nech vieme, že tu nejde o žiadnu mysterióznu symboliku. Ale film plný smrti a strachu. Úplne nevinne sa ani nezačína, no dusno je skôr také malomestské. David Lynch sa v podobných umiestneniach vyžíval, kde všetko akosi pokojne plynie. No pod povrchom je všade samé zlo. Presne tú atmosféru nám navodí aj Neutečieš, pomaly a poeticky. Mládež chodí na rande, na koncerty, hrajú sa konverzačné hry. Čítajú Dostojevského. Príchod zla nielen zjavného a výrazného, ale navyše nadprirodzeného aj tak krásne zapadne. Čakali sme prejav temna, tu ho máme v plnej nádhere.
„Vždy sa pred ňou dá utiecť, no svojou prítomnosťou nám vždy pripomenie, že ona tu skrátka je a vráti sa."
Aj keď Jay a jej kamaráti sa snažia situáciu riešiť, nejaký vývoj či spád na nás nepôsobia silne. Film je tak dobre nakrútený, že dlho sa zdá, že ani večné opakovanie príchodu hrozby a Jayinho úteku by nás nemuselo omrzieť. Táto domnienka sa postupne časom vyvráti, no našťastie nie tým spôsobom, že to autori skrátka preženú. Každá zo scén s prichádzajúcou postavou funguje vynikajúco. Nech už je to babka v diaľke, mladé dievča na pláži, pomočená prostitútka alebo vysoký muž, ktorý sa objaví vo dverách. Pôsobí totiž práve vytrvalosť hrozby. Vždy sa pred ňou dá utiecť, no svojou prítomnosťou nám vždy pripomenie, že ona tu skrátka je a vráti sa. Nech bude Jay kdekoľvek. Podobný fatalizmus poznáme z japonských hororov, kde si po prekliateho môžu prísť kedykoľvek a kdekoľvek. Preto je jedno, kedy sa tak stane. On už je vlastne aj tak dávno mŕtvy.
„Už dlho sme tu nemali tak dobre vyhotovený horor, minimálne z pohľadu artového diváka."
Vychádzajúc z intra a citátov z Idiota, čakáme hlavne jedno. Kedy sa Jay vzdá. Na nás pôsobí jej uštvanosť, únava, bezvýchodnosť jej situácie. Tá je o to výraznejšia, o čo viac sa s ňou snaží bojovať. Každý pokus ako keby bol len pre dejové ozvláštnenie, možnosť zopakovať si to isté inak. Divákovi to neprekáža, každá situácia je dobre zvládnutá a každá na neho zapôsobí. Už dlho sme tu totiž nemali tak dobre vyhotovený horor, minimálne z pohľadu artového diváka. Neutešené predmestie ako keby skutočne vykresľoval David Lynch, jeho filmom zodpovedá aj vynikajúca atmosferická hudba. Tá vie naplašiť, potom prejde do veselej melódie, ktorou diváka ešte viac znepokojí. Hlavné ale je, že publikum sa môže dokonale stotožniť s postavami. Tak ako by s nimi prežíval obyčajný príbeh v klubovej dráme, tu prežíva ich dokonalú hrôzu. Predsa čo sa stalo im, prečo by sa nemohlo stať aj jemu.
Neutečieš je prakticky dokonalé spojenie klubového filmu s hororom. Ani na jednom nestráca, čo je obzvlášť pri hororovej zložke obdivuhodné. Ide o niečo, ako keby sme si zobrali strašidelné pasáže Lynchových filmov a dotiahli ich z temnosti do plnokrvného hororu. Má všetko, násilie, krv, brutalitu aj ľakačky. A pritom v ničom nezaostáva v uveriteľnosti až krehkosti svojho zobrazenia. Tým viac, že divák v poslednom čase musel návštevy hororov v kinách ľutovať, tentokrát sa môže skutočne čudovať, ako veľmi sa oplatilo do kina zájsť.