najčítanejšie recenzie.
Gwen
Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
Nočné mory z temnôt
Ako keby hlavným cieľom hororov posledných rokov malo byť vrátiť divákov stredného veku do detstva. Najznámejším nositeľom týchto snáh je samozrejme seriál Stranger Things, mysterióznej produkcie, ktorá má buď detských hrdinov, alebo sa odohráva pred pár desaťročiami, alebo využíva retro estetiku, je ale v poslednej dobe neúrekom. Ideálne samozrejme všetko naraz, ako je to v spomínanom seriáli. Naivným príbehom môže podobné ladenie skutočne dodať čaro, či zachrániť ich od požiadaviek na realizmus a presvedčivosť. Je to celé len svojská hra, spomienky na strašenie, a na to, čo nás vedelo naľakať, kým sme boli deti. Napríklad nejaké Nočné mory z temnôt.
Annabelle 3: Návrat
S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.
Regression
recenzie.
Neutečieš/ It Follows
Hororová extáza pre klubového diváka
Existuje len jeden spôsob, ako sa tej veci zbaviť. Dať ju niekomu inému tak, že sa s ním vyspíte. Tak sa to dostalo k Jay, aj keď treba oceniť ako zodpovedne sa k presunu chlapec postavil. Všetko Jay vysvetlil aj ukázal. Pochopiteľne, keďže na jej prežití má aj sám záujem. Jay by mu napriek všetkému ani neverila. Keby to nezačala vídať sama. Akákoľvek postava sa len tak zjaví, z diaľky k nej kráča. Ostatní ju nevidia, nemôžu Jay varovať. Neponáhľa sa, ale príde za Jay kdekoľvek a nikdy sa nevzdá. Bude za ňou kráčať, až kým sa Jay nevyspí s niekým ďalším. S vedomým, že odvtedy on bude znášať jej osud. A pritom ani ona sama sa ho už nikdy tak úplne nezbaví.
„Čakali sme prejav temna, tu ho máme v plnej nádhere."
Že nejdeme sledovať len temný film ale skutočne horor nám musí ukázať intro. Nech vieme, že tu nejde o žiadnu mysterióznu symboliku. Ale film plný smrti a strachu. Úplne nevinne sa ani nezačína, no dusno je skôr také malomestské. David Lynch sa v podobných umiestneniach vyžíval, kde všetko akosi pokojne plynie. No pod povrchom je všade samé zlo. Presne tú atmosféru nám navodí aj Neutečieš, pomaly a poeticky. Mládež chodí na rande, na koncerty, hrajú sa konverzačné hry. Čítajú Dostojevského. Príchod zla nielen zjavného a výrazného, ale navyše nadprirodzeného aj tak krásne zapadne. Čakali sme prejav temna, tu ho máme v plnej nádhere.
„Vždy sa pred ňou dá utiecť, no svojou prítomnosťou nám vždy pripomenie, že ona tu skrátka je a vráti sa."
Aj keď Jay a jej kamaráti sa snažia situáciu riešiť, nejaký vývoj či spád na nás nepôsobia silne. Film je tak dobre nakrútený, že dlho sa zdá, že ani večné opakovanie príchodu hrozby a Jayinho úteku by nás nemuselo omrzieť. Táto domnienka sa postupne časom vyvráti, no našťastie nie tým spôsobom, že to autori skrátka preženú. Každá zo scén s prichádzajúcou postavou funguje vynikajúco. Nech už je to babka v diaľke, mladé dievča na pláži, pomočená prostitútka alebo vysoký muž, ktorý sa objaví vo dverách. Pôsobí totiž práve vytrvalosť hrozby. Vždy sa pred ňou dá utiecť, no svojou prítomnosťou nám vždy pripomenie, že ona tu skrátka je a vráti sa. Nech bude Jay kdekoľvek. Podobný fatalizmus poznáme z japonských hororov, kde si po prekliateho môžu prísť kedykoľvek a kdekoľvek. Preto je jedno, kedy sa tak stane. On už je vlastne aj tak dávno mŕtvy.
„Už dlho sme tu nemali tak dobre vyhotovený horor, minimálne z pohľadu artového diváka."
Vychádzajúc z intra a citátov z Idiota, čakáme hlavne jedno. Kedy sa Jay vzdá. Na nás pôsobí jej uštvanosť, únava, bezvýchodnosť jej situácie. Tá je o to výraznejšia, o čo viac sa s ňou snaží bojovať. Každý pokus ako keby bol len pre dejové ozvláštnenie, možnosť zopakovať si to isté inak. Divákovi to neprekáža, každá situácia je dobre zvládnutá a každá na neho zapôsobí. Už dlho sme tu totiž nemali tak dobre vyhotovený horor, minimálne z pohľadu artového diváka. Neutešené predmestie ako keby skutočne vykresľoval David Lynch, jeho filmom zodpovedá aj vynikajúca atmosferická hudba. Tá vie naplašiť, potom prejde do veselej melódie, ktorou diváka ešte viac znepokojí. Hlavné ale je, že publikum sa môže dokonale stotožniť s postavami. Tak ako by s nimi prežíval obyčajný príbeh v klubovej dráme, tu prežíva ich dokonalú hrôzu. Predsa čo sa stalo im, prečo by sa nemohlo stať aj jemu.
Neutečieš je prakticky dokonalé spojenie klubového filmu s hororom. Ani na jednom nestráca, čo je obzvlášť pri hororovej zložke obdivuhodné. Ide o niečo, ako keby sme si zobrali strašidelné pasáže Lynchových filmov a dotiahli ich z temnosti do plnokrvného hororu. Má všetko, násilie, krv, brutalitu aj ľakačky. A pritom v ničom nezaostáva v uveriteľnosti až krehkosti svojho zobrazenia. Tým viac, že divák v poslednom čase musel návštevy hororov v kinách ľutovať, tentokrát sa môže skutočne čudovať, ako veľmi sa oplatilo do kina zájsť.
