recenzie.

Gokseong/ The Wailing

Andrej Gomora | 17. 2. 2017

0

8/10          

žáner:

mystery, ghost, psycho

Pochúťka na pomalé prežúvanie

Gokseong je dlhý film, preto si môže dovoliť rozbehnúť viacero hier a navštíviť viacero žánrov. Začne sa temnými udalosťami, dažďom nás sprevádza k mŕtvolám. Pred cestou k nim sa ale policajt musí naraňajkovať. Ide o bucľatú postavičku s až nepríjemne komickým nádychom, ako z nie príliš inteligentnej komédie. Jeho očami pokračujeme v pozorovaní zla. To sa zatiaľ nesnaží byť temné, tiež sa nevyhne komickému nádychu. Áno, mŕtvoly sú krvavé a na skutkoch je niečo zlovestné. Tí čierni ľudia sú ale akýsi smiešni, vrhajú sa naokolo, len tak skáču na okolostojacich, pôsobia bezradne. Policajti len jačia, navzájom sa na sebe smejú. Zo zmätku sa ale zrazu dostaneme ku konkrétnemu problému. Zdá sa, že prekliatie sa dostalo aj k policajtovej dcére. Začne byť zvláštna, a on stratí chuť byť smiešny. Mnohí si myslia, že zlo prišlo s istým Japoncom, policajt ho navštívi, nájde u neho predmety patriace obetiam, fotky mŕtvych tiel. Nezdvorilo ho požiada, aby odišiel, asi trochu naivne. Na pomoc zavolá šamana, ten sa snaží dcéru od zla oslobodiť. Aspoň to tvrdí. Zdroj prekliatia totiž nemusí byť ľahké rozpoznať.

„Úplne nehororový je počiatočný komický a neseriózny tón, bez toho by sa veľa divákov asi radšej zaobišlo.“

Úvodná časť s minimálnymi prvkami hororu nie je v žánri ničím výnimočným, rozdiel je len ten, že tu trvá zhruba hodinu. Nejde o to, že by sa v jej rámci nič nedialo, krvi je dosť od začiatku. Úplne nehororový je komický a neseriózny tón, bez toho by sa veľa divákov asi radšej zaobišlo. Jeho význam sa ale ukáže hneď, ako sa veci začnú rozvíjať a v atmosfére zacítime hororovosť. Nejde len o precítenie posunu od bezstarostnej nahlúplosti k ťaživej temnosti, tiež sme si stihli na postavy zvyknúť. Zlo, ktoré sa dovtedy neurčito vznášalo naokolo, sa zrazu vo veľmi konkrétnej podobe znesie priamo na dcéru hlavnej postavy.

„Všetko nadprirodzené dianie je zobrazené ako neoddeliteľná súčasť reality, ľudia sa k nemu musia stavať ako k hocijakému inému problému vo svojich životoch.“

Výrazný ľudský rozmer vo filme pocítime pri príchode šamana. Ten nie je žiaden čudák, ale obyčajný človek s bežnými starosťami a nezdarmi. Všetko nadprirodzené dianie je zobrazené ako neoddeliteľná súčasť reality, ľudia sa k nemu musia stavať ako k hocijakému inému problému vo svojich životoch. Cítime pri ňom ich krehkosť, tak ako by to bolo pri akomkoľvek nezdare, ktorý by ohrozoval ich životy a životy ich blízkych. Šaman spočiatku síce príde pomerne sebavedomo, vidí to, čo iní nie. Vôbec ale nie je zobrazený spôsobom, ako je časté, teda ten, kto všetko vie a všetko vyrieši. Skôr naopak.

„V ázijských filmoch býva vždy silný nádych akéhosi fatalizmu, nejde tu o jednoduchý útok duchov, ale prekliatie.“

Relatívnou novinkou je totiž vstup takmer kriminálnej zápletky na úrovni duchov. Ocitli sme sa v situácii, keď sme stratili jednoduché prepojenie s realitou, ako ju poznáme. Postavy rovnako ako divák samé nič nevedia, ich rozum im hovorí niečo, no zároveň vedia, že to môže byť celkom inak. Sú zraniteľné voči výrazne prítomnému zlu, nedarí sa im ale identifikovať jeho zdroj a teda s ním bojovať. V ázijských filmoch býva vždy silný nádych akéhosi fatalizmu, nejde tu o jednoduchý útok duchov, ale prekliatie. Je jedno, ako sa prejaví, vždy to bude spôsobom hrozby a bojovať len proti tej nemá zmysel. Treba nájsť a zničiť jej pôvod.

„Úzkosť a strach nepramenia len z ich prítomnosti, vyvoláva ich aj bezmocnosť a neistota postáv.“

Správanie hrdinov sa nám nemusí javiť ideálne, sú hysterické a miestami hlúpe. Ich činom ale v zásade rozumieme. Vidíme viacero možných zdrojov zla, z ktorých každý má svoje temné čaro a to sa len zosilňuje ich nejednoznačnosťou. Úzkosť a strach nepramenia len z ich prítomnosti, vyvoláva ich aj bezmocnosť a neistota postáv. Neustále ich sprevádzajú hrozivé udalosti, zastavia ich niektoré z protirečiacich inštrukcií, ktoré sa k hrdinom dostávajú. Ako v detektívke, kde sa navzájom obviňujú dve strany, rozdiel je len v tom, že tu sa pravdovravnosť ani jednej z nich nedá overiť, nedá sa k nim pristupovať ako k ľuďom, ktorým sa rozhodujeme, či budeme veriť. Pretože všetci sú tu akýsi čudní, tajomní a hroziví. Niekedy ich to baví, inokedy sú zúfalí. Zo strachu, či z neschopnosti niekoho zachrániť?

Gokseong obsahuje mnohé zaužívané prvky ázijských hororov, viditeľne ich ale obohacuje a rozvíja. Konečná hororová pasáž patrí nepochybne medzi to najlepšie, k čomu sa dáv súčasnosti dopracovať. Má všetko, čo by ste od nej mohli chcieť, a pritom inak, neopozerane. Stopáž nepochybne nejedného fanúšika odradí, a je pravdou, že nie každú jej minútu je možné si užiť spôsobom, po akom by sme túžili. V konečnom dôsledku je funkčná, ale náročná na pozornosť. Film môže byť ťažké odsledovať tak pozorne, ako by bolo treba, a naplno z neho stráviť všetko, čo hororovému zážitku pomáha. Za pokus to ale určite stojí.