recenzie.

The Spiritual World

Afonka Soby | 11. 3. 2011

0

6/10          

žáner:

ghost

Thajský experiment s duchmi

Predstavte si, že máte nadprirodzené schopnosti a vidíte duše mŕtvych ľudí. Žiadnu väčšiu fantáziu si to od vás nevyžaduje. Videli ste to už predsa najmenej v stopäťdesiatich hororoch a nielen v nich. Výnimkou nie je ani The Spiritual World, ktorý sa už názvom tvári ako úplne klasická duchárčina. Hrdnikou filmu je Ming, mladá senzibilka, o ktorej je známe, že nielen vidí duše mŕtvych, ale dokonca s nimi vie aj komunikovať. Preto ju neustále otravujú ľudia, ktorí sa chcú dozvedieť niečo od svojich zosnulých príbuzných. Väčšinou ich odmieta s vysvetlením, že komunikácia už nie je možná, lebo mŕtvy bol už znovuzrodený, a teda sa už nenachádza v „spirituálnom svete". Keď ju však navštívi je priateľ z detstva a prosí ju, či by sa nemohla spýtať jeho otca, ako presne zomrel, začína to byť až príliš osobné. A Ming sa má dozvedieť krutú pravdu, ktorú dosiaľ v sebe úspešne dusila.

„Ming rieši aj problémy iných duchov, ktoré sú však iba prvoplánovou vatou a našťastie sa nijako zvlášť nerozvíjajú."

Jedna kamarátka mi raz povedala, že Thajcom by mali zakázať nakrúcať filmy. Možno trochu odvážne tvrdenie, no má svoje opodstatnenie. Bežný Európan (áno, aj ja sa za neho pokladám) má problém porozumieť thajskej logike výstavby deja a už len samotný fakt, že väčšina Thajcov rovnakého veku a pohlavia vyzerá takmer rovnako, sťažuje orientáciu v príbehu. Neskúsený divák (za ktorého sa už nepokladám) potom vo výsledku film vníma ako jeden veľký guláš, v ktorom mu často ujdú nielen základné vzťahy medzi postavami, ale nakoniec aj celá pointa - ak ho v čase jej vyjavenia ešte vôbec zaujíma.

The Spiritual World má oproti iným nezrozumiteľným thajským duchárčinám niekoľko výhod. Predovšetkým má iba jednu hlavnú hrdinku (na množstve postáv takmer pohorela antológia Die a Violent Death) a sústreďuje sa na jeden problém. Samozrejme, je to problém pomerne komplexný a ponúka veľký priestor na množstvo digresií. Ming napríklad rieši aj problémy iných duchov, ktoré sú však iba prvoplánovou vatou a našťastie sa nijako zvlášť nerozvíjajú. Sústredíme sa tak najmä na jej minulosť a súčasné hľadanie odpovede na otázku, ako zomrel otec jej kamaráta. I keď naráciu určite nemôžeme nazvať bežnou, typický thajský chaos sa do veľkej miery podarilo eliminovať.

„Výsledok je spleť naozaj čudných záberov, ktoré chcú byť moderné, štýlové, cool a strašidelné zároveň."

Neboli by to však Thajci, keby nám to nejako nesťažili. Príbeh je síce viac-menej lineárny, no zabrať dostala tentoraz forma. Ak ste videli Meat Grinder a zdal sa vám „ufiltrovaný", pri pozeraní The Spiritual World budete doslova plakať. Film je snímaný cez tmavý zelenkavý filter a pri stretnutí s duchom a vstupom do „spirtuálneho sveta" sa obraz nakloní a snaží sa o vytvorenie dojmu akejsi halucinogénnej reality. Chvíľami to vyzerá, akoby kameraman pri rýchlej manipulácii s kamerou stlačil omylom naraz niekoľko gombíkov, ktorých funkciu predtým iba tušil. Výsledok je tak spleť naozaj čudných záberov, ktoré chcú byť moderné, štýlové, cool a strašidelné zároveň. Na jednej strane chválim snahu vytvoriť moderný vizuál, treba si však priznať, že nemusí sadnúť každému.

To, čo však The Spiritual World drží nad vodou, je herečka Nuttamonkan Srinikornchot (ľubozvučné thajské meno) v hlavnej úlohe Ming. Podľa imdb doteraz nehrala v žiadnom inom filme, no určite budem rád, ak ju ešte niekde uvidím. Thajským herečkám nikdy nechýbal zvláštny druh sexepílu, ktorý sa do hororov jednoducho hodí. Tejto navyše nechýba charizma a strach zo spirituálneho sveta som jej stopercentne veril, a to i napriek tomu, že thajské herectvo je predsa trochu expresívnejšie ako to, na ktoré sme zvyknutí povedzme z amerických hororov. Možno niekomu bude prekážať časté vypuľovanie očí a neustále vydesený výraz, no ak vám thajské herectvo imponuje, výkon Nuttamonkan si určite obľúbite. A keďže je v zábere takmer každú minútu filmu, v mojom hodnotení jej patria minimálne dve hviezdičky.

The Spiritual World nie je zlá duchárčina. Nie je to dokonca ani vyslovene zlý film. Je možno trochu príliš natiahnutý a svedčala by mu väčšia vizuálna umiernenosť a menej formálnych experimentov. Jeho sila je naopak tam, kde stavia na istotu: klasickí duchovia s vyvrátenými očami a rozgniavenými tvárami občas vyvolajú (ne)príjemné zimomriavky. Ak si k tomu primyslíte výbornú herečku v hlavnej úlohe, dostanete celkom solídny zážitok, ktorý v rámci kategórie „thajská duchárčina" predstavuje určite nadpriemer.