recenzie.

Ég Man Þig/ I Remember You

Andrej Gomora | 21. 5. 2018

0

7/10          

žáner:

ghost, mystery

Na Islande deti nemiznú len tak

Rozvíjať od začiatku dve dejové línie môže byť náročné na divákovu pozornosť. Hlavne keď sa obidve rozvíjajú pomaly, nežne a atmosféricky. Aby sa prepojili budeme musieť čakať prakticky až do konca, prvým pokrokom vlastne bude pochopiť, že žiaden zjavný súvis medzi nimi nie je. Keď ho divák prestane nasilu hľadať, postupne si môže začať obidva príbehy užívať. Hoci jeden sa odohráva v meste a druhý na samote, prostredie pôsobí prakticky rovnako. Sme totiž na Islande, tam aj civilizácia vyzerá divoko. Na tom stavia atmosféra a vlastne aj celý film. Ponára nás do tajomna, pomaly, nenásilne, ako keby mimovoľne rozprestiera k ponurým ľuďom ešte ponurejší príbeh o duchovi. Ég Man Þig.

„Pravidelne odznie niečo závažné, čo nám zdvihne obočia, k logicky nadväzujúcim krokom sa ale vždy dostávame nejako bez náhlenia.“

Oba príbehy poznačila smrť dieťaťa, kým v jednom sa s ňou len vyrovnávajú, v tom druhom sa ňou stále aktívne zaoberajú. Rovnako ako ďalšími úmrtiami. Vyšetrovanie dáva filmu spád, nech je aj veľmi pozvoľný. Nenapredujeme ani tým klasickým duchárskym štýlom, ideme skôr okľukou od indície k indícii. Pravidelne odznie niečo závažné, čo nám zdvihne obočia, k logicky nadväzujúcim krokom sa ale vždy dostávame nejako bez náhlenia. Film si skrátka užíva svoju pomalú atmosféru a ležérnu zlovoľnosť. Vôbec nebudí dojem, že by sa snažil budovať akési napätie. Rozpráva nám smutný a mysteriózny príbeh, že by predsa chcel, aby sme sa báli, prezradzuje len vyskakujúci duch.

„Scény s duchom často pôsobia unáhlene, mierne silene a nádychom aj primitívne.“

Ten bude odporcov žánra nepochybne iritovať, často totiž robí presne to, čím sa ľaká najprimitívnejšie a najjednoduchšie. Vyskakuje, objavuje sa, pozerá, mihá sa a zase mizne. Navyše je to ešte aj bledý chlapec s čiastočne zahalenou tvárou. Ak sa do filmu jeho hororová či mysteriózna súčasť hodí výborne príbehovo, trocha horšie je to s jej integráciou čo sa týka filmového spracovania. Scény s duchom často pôsobia unáhlene, mierne silene a nádychom aj primitívne. My totiž nemáme príliš chuť vôbec vnímať aktuálnosť niečoho ako hrozby. Ani sa nám nezdá, že by niektoré z postáv mohli byť v priamom ohrození, a vlastne ani nemáme chuť sa o ne báť, a vôbec, ľakať sa. Užívame si mysteriózne tajomstvá, stratených chlapcov. Ak už majú pôsobiť na súčasnosť, nech sa aspoň nesnažia byť zbytočne akční.

„Snaží sa byť predovšetkým smutne krásny, a to sa mu aj darí.“

Celý príbeh si dáme dokopy až na úplnom konci, a aj keď v logike by sa dali nájsť diery, tie sa dajú ľahko prehliadnuť či odpustiť. Snaží sa byť predovšetkým smutne krásny, a to sa mu aj darí. Veľa nežne poetických momentov je možno na hranici gýča, nezdá sa ale, že by ju prekračovali. Korunujú dovtedajší príbeh sústredený predovšetkým na ľudí, trápiacich sa, konajúcich často iracionálne. Oni si to aj uvedomujú, len nemôžu inak, nedokážu rozumom ovládnuť vlastné správanie. Kľúčoví svedkovia sú psychicky chorí, nedá sa z nich dostať zrozumiteľná informácia o tom, čo videli. Opakujú len svoje emócie, svoje dojmy, pomáhajú len podávaním zahmleného obrazu. Áno, dá sa to vnímať aj ako umelé naťahovanie. O tom neisť priamo na vec, ale užiť si pomalú a atmosférickú cestu k cieľu je ale celý film, a robí to celkom úmyselne.

Ég Man Þig je rozhodne kvalitne a poctivo nakrútený film. Nie je mu čo vytknúť čo sa týka realizácia vrátane výbornej hudby, islandské prostredie už je aj zbytočné osobitne vyzdvihovať. Ide si svojou cestou a tá musí divákovi sadnúť. Ak sa mu podarí naladiť na pomalé tempo a slabý spád, ktorý supluje atmosférická mysterióznosť, film by si mal určite užiť. O výnimočný hororový zážitok ale aj tak nejde, a už vôbec nie pre milovníkov akcie, krvi a obzvlášť pre odporcov duchárin. Tým asi bude lepšie sa tomuto filmu vyhnúť.