recenzie.

Grave Encounters

Andrej Gomora | 26. 4. 2012

1

5/10          

žáner:

found footage/ mockumentary, ghost, survival

Quo vadis, found footage?

Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch, si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust. Vtedy sa nechala nachytať aj polícia a režiséra zatkla. V Záhade bolo prevratným hlavne zvýraznenie subjektívneho vnímania zo strany postáv. Tým, že sme sa identifikovali s postavou kameramana, vnímali sme dej a hrôzu rovnako ako samotní aktéri. V čase svojho vzniku išlo o zaujímavý jednorazový fenomén, ktorý si vyslúžil pár plagiátov, no plnohodnotné a produktívne nasledovníctvo sa mu dostalo až v poslednom čase, keď sa s podobnými filmami doslova roztrhlo vrece (nedávno napríklad Diabol v tele). Mnohé, ako napríklad séria REC, sa navyše radia medzi absolútnu špicu hororovej tvorby ostatných rokov. Dávajú tak legitimitu vzniku ďalších podobných kúskov, z ktorých posledný sa volá Grave Encounters.

Dokument, presnejšie televíznu reláciu, nakrúca štáb okolo jej hrdinu Lancea Prestona. Ako odborníci na rôzne aspekty paranormálnych javov chodia v každom dieli stráviť noc na iné miesto, kde údajne straší. Šiesty diel ich šou má za cieľ preskúmať dávno zavretú psychiatriu. Ako sa dozvieme od odborníka, s ktorým robia o inštitúcii rozhovor, fungovala v čase, keď sa mentálne choroby veľmi neliečili. Ľudia sa sem skôr odkladali, aby neboli na očiach. Žili v otrasných podmienkach a túto konkrétnu nemocnicu navyše po druhej svetovej vojne preslávil doktor so záľubou v lobotómii. Zastavili ho až vlastní pacienti, ktorí ho dobodali na smrť. Existuje mnoho hrôzostrašných historiek z čias, keď ešte inštitút fungoval - ako tá o dievčatku, ktoré si vo vani podrezalo žily. A rovnako veľa čudných historiek vzniklo aj po zavretí budovy. Okno, ktoré sa samo otvára, robotník, ktorého zhodila neviditeľná sila z rebríka. To všetko má teraz preskúmať množstvo kamier a zložitých aparátov a naservírovať divákom ako strhujúcu zábavu.

„Sami na duchov vôbec neveria a diváka klamú s profesionalitou a odstupom."

Napriek zdanlivej zapálenosti pre okultné a nadprirodzené javy sa štáb rýchlo profiluje ako partia televíznych podvodníkov. Ich relácia pôsobí lacno až amatérsky (a rovnako pôsobia vlastne aj oni), čo ale pokojne môžeme považovať za úmysel. Vidíme, ako senzáciu konštruujú, pripravujú si triky na vyvolanie požadovaného efektu. Sami na duchov vôbec neveria a diváka klamú s profesionalitou a odstupom. O to väčšie je ich prekvapenie, keď sa zvláštne veci skutočne začnú diať. Začína sa to, ako vždy, so zabuchujúcimi sa dverami, nenápadnými obtreniami a nejasnými obrysmi. Až postavy nad situáciou úplne strácajú kontrolu a dostanú sa do blázinca, o akom sa im ani nesnívalo.

Sledujeme ľudí, ktorí sa priamo nás chystali oklamať a nepochybne to už pri iných príležitostiach v predošlých reláciách spravili. Správajú sa navyše natoľko suverénne a bez úcty k miestu, kde predsa len mnoho chudákov trpelo a umrelo, že spočiatku musíme pri ich zdesení cítiť jasné zadosťučinenie. Vykreslenie postáv je dosť slabé, sú nám blízki asi ako štáb ktorejkoľvek treťotriednej televíznej relácie. To však taktiež môže byť úmysel tvorcov, ktorí sa azda snažili čo najviac sa priblížiť k televíznym postupom, tak ako ich poznáme. Nech na nás všetko, čo sa stane, pôsobí, ako keby sme to videli v nejakej reality šou. Najpozerateľnejšia je práve tá časť filmu, keď sa násilie ešte len začína rozbiehať. Je v hraniciach toho, čomu by sme v snahe zabaviť sa boli aj ochotní v pripravovanej relácii uveriť a čo ešte postavám doprajeme. Potom to už ale tvorcovia filmu začnú preháňať.

„Niekoľko ľakačiek sa podarí, rýchly spád však mení film skôr na jatky ako na vnímateľný hororový zážitok."

V určitej chvíli sa priebeh zmení na dokonalý chaos. Proti hrdinom sa sprisahá aj budova a oni sa už len neboja, ale aj umierajú. Jednotlivé často násilné scény sa hrnú v takom rýchlom slede, že ich divák sotva stíha sledovať, nieto ešte si ich užiť. Niekoľko ľakačiek sa podarí, rýchly spád však mení film skôr na jatky ako na vnímateľný hororový zážitok. Pokusy o rozpracovanie zložitejších nápadov dlhších ako pár sekúnd sa väčšinou buď nepodaria, nedávajú zmysel, pôsobia nepresvedčivo, alebo sa strácajú v celkovom zmätku.

Do konca tak film ťaží len z klišé žánra roztrasenej kamery a čosi si berie aj z lacnej duchárčiny. Keď aj celkový zážitok nie je vyslovene nepríjemný, v rámci žánru sa dá označiť za krok späť. Využíva ho v jeho najprimitívnejšej podobe, bez snahy o pridanú hodnotu. Výsledkom je tak odvar Záhady Blair Witch, s obrovskou čudnou budovou namiesto lesa a väčším množstvom postáv a násilia. Neporovnateľne horšia atmosféra poskytne divákovi to absolútne minimum, čo sa od tohto žánra dá očakávať. Pokiaľ vám teda found footage nelezie krkom, Grave Encounters sú znesiteľný zážitok. Ak ale očakávate inteligentné rozvíjanie žánru, film radšej vynechajte.