hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Bird Box

Zatvoriť oči a načúvať spevu

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.

5. 2. 2019

After Midnight

Poeticky, minimalisticky, s príšerou

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.

17. 3. 2020

The Abominable Dr. Phibes

Gotický predok exploitov
Legendárny organový virtuóz pán Phibes nemá rád doktorov. Konkrétne desať doktorov, ktorí nedokázali zachrániť život jeho ženy. Keď sa o jej nešťastí dozvedel, sám v rýchlosti nabúral a podľa všetkého uhorel v aute. Neuhorel, zostal len zmrzačený a nemý. V spolupráci s tajomnou kráskou teraz doktorov obchádza. Jedného po druhom, a uvaľuje na nich postupne rany tak, ako postihli egyptského faraóna. Prvé boli vraj včely, ešte pred začiatkom stopáže filmu. Nasledujú netopiere. Vypustia ich doktorovi do spálne, a ráno ho už slúžka nájde dohryzeného na smrť. Ako vraždy postupujú, polícia si pomaly začne jednotlivé obete spájať. Nech je aj páchateľ mŕtvy, polícia ho vystopuje. Práve, keď sa dostal k poslednej rane, smrti prvorodeného.
21. 5. 2014

I Am Not a Serial Killer

Variácia čudných obyvateľov malého mesta

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.

25. 4. 2017

recenzie.

Grave Encounters

Andrej Gomora | 26. 4. 2012
1
5/10          
žáner:
found footage/ mockumentary, ghost, survival

Quo vadis, found footage?


Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch, si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust. Vtedy sa nechala nachytať aj polícia a režiséra zatkla. V Záhade bolo prevratným hlavne zvýraznenie subjektívneho vnímania zo strany postáv. Tým, že sme sa identifikovali s postavou kameramana, vnímali sme dej a hrôzu rovnako ako samotní aktéri. V čase svojho vzniku išlo o zaujímavý jednorazový fenomén, ktorý si vyslúžil pár plagiátov, no plnohodnotné a produktívne nasledovníctvo sa mu dostalo až v poslednom čase, keď sa s podobnými filmami doslova roztrhlo vrece (nedávno napríklad Diabol v tele). Mnohé, ako napríklad séria REC, sa navyše radia medzi absolútnu špicu hororovej tvorby ostatných rokov. Dávajú tak legitimitu vzniku ďalších podobných kúskov, z ktorých posledný sa volá Grave Encounters.

Dokument, presnejšie televíznu reláciu, nakrúca štáb okolo jej hrdinu Lancea Prestona. Ako odborníci na rôzne aspekty paranormálnych javov chodia v každom dieli stráviť noc na iné miesto, kde údajne straší. Šiesty diel ich šou má za cieľ preskúmať dávno zavretú psychiatriu. Ako sa dozvieme od odborníka, s ktorým robia o inštitúcii rozhovor, fungovala v čase, keď sa mentálne choroby veľmi neliečili. Ľudia sa sem skôr odkladali, aby neboli na očiach. Žili v otrasných podmienkach a túto konkrétnu nemocnicu navyše po druhej svetovej vojne preslávil doktor so záľubou v lobotómii. Zastavili ho až vlastní pacienti, ktorí ho dobodali na smrť. Existuje mnoho hrôzostrašných historiek z čias, keď ešte inštitút fungoval - ako tá o dievčatku, ktoré si vo vani podrezalo žily. A rovnako veľa čudných historiek vzniklo aj po zavretí budovy. Okno, ktoré sa samo otvára, robotník, ktorého zhodila neviditeľná sila z rebríka. To všetko má teraz preskúmať množstvo kamier a zložitých aparátov a naservírovať divákom ako strhujúcu zábavu.

„Sami na duchov vôbec neveria a diváka klamú s profesionalitou a odstupom."

Napriek zdanlivej zapálenosti pre okultné a nadprirodzené javy sa štáb rýchlo profiluje ako partia televíznych podvodníkov. Ich relácia pôsobí lacno až amatérsky (a rovnako pôsobia vlastne aj oni), čo ale pokojne môžeme považovať za úmysel. Vidíme, ako senzáciu konštruujú, pripravujú si triky na vyvolanie požadovaného efektu. Sami na duchov vôbec neveria a diváka klamú s profesionalitou a odstupom. O to väčšie je ich prekvapenie, keď sa zvláštne veci skutočne začnú diať. Začína sa to, ako vždy, so zabuchujúcimi sa dverami, nenápadnými obtreniami a nejasnými obrysmi. Až postavy nad situáciou úplne strácajú kontrolu a dostanú sa do blázinca, o akom sa im ani nesnívalo.

Sledujeme ľudí, ktorí sa priamo nás chystali oklamať a nepochybne to už pri iných príležitostiach v predošlých reláciách spravili. Správajú sa navyše natoľko suverénne a bez úcty k miestu, kde predsa len mnoho chudákov trpelo a umrelo, že spočiatku musíme pri ich zdesení cítiť jasné zadosťučinenie. Vykreslenie postáv je dosť slabé, sú nám blízki asi ako štáb ktorejkoľvek treťotriednej televíznej relácie. To však taktiež môže byť úmysel tvorcov, ktorí sa azda snažili čo najviac sa priblížiť k televíznym postupom, tak ako ich poznáme. Nech na nás všetko, čo sa stane, pôsobí, ako keby sme to videli v nejakej reality šou. Najpozerateľnejšia je práve tá časť filmu, keď sa násilie ešte len začína rozbiehať. Je v hraniciach toho, čomu by sme v snahe zabaviť sa boli aj ochotní v pripravovanej relácii uveriť a čo ešte postavám doprajeme. Potom to už ale tvorcovia filmu začnú preháňať.

„Niekoľko ľakačiek sa podarí, rýchly spád však mení film skôr na jatky ako na vnímateľný hororový zážitok."

V určitej chvíli sa priebeh zmení na dokonalý chaos. Proti hrdinom sa sprisahá aj budova a oni sa už len neboja, ale aj umierajú. Jednotlivé často násilné scény sa hrnú v takom rýchlom slede, že ich divák sotva stíha sledovať, nieto ešte si ich užiť. Niekoľko ľakačiek sa podarí, rýchly spád však mení film skôr na jatky ako na vnímateľný hororový zážitok. Pokusy o rozpracovanie zložitejších nápadov dlhších ako pár sekúnd sa väčšinou buď nepodaria, nedávajú zmysel, pôsobia nepresvedčivo, alebo sa strácajú v celkovom zmätku.

Do konca tak film ťaží len z klišé žánra roztrasenej kamery a čosi si berie aj z lacnej duchárčiny. Keď aj celkový zážitok nie je vyslovene nepríjemný, v rámci žánru sa dá označiť za krok späť. Využíva ho v jeho najprimitívnejšej podobe, bez snahy o pridanú hodnotu. Výsledkom je tak odvar Záhady Blair Witch, s obrovskou čudnou budovou namiesto lesa a väčším množstvom postáv a násilia. Neporovnateľne horšia atmosféra poskytne divákovi to absolútne minimum, čo sa od tohto žánra dá očakávať. Pokiaľ vám teda found footage nelezie krkom, Grave Encounters sú znesiteľný zážitok. Ak ale očakávate inteligentné rozvíjanie žánru, film radšej vynechajte.

 

Galéria k článku
Diskusia k článku (1 príspevok) Pridať príspevok
Grave Encounters Erik
19. 11. 2012, 17:51

Mne sa tento film pačil :) bolo to pecka ... no sice niektore pasaže filmu nedavaju zmysel a je v nich chaos ako je už spomynané v članku ... Ale myšlienku to ma perfektnu skupina ludi zatvorenych a bludiacich v starej opustenej psychiatrickej liečebni brrr. Bolo to dosť podobne Zahade Blair Witch. Ale určite odporučam pozrieť :) ked som to pozeral prvy krat tak mi nebolo 2 krat jedno. Keby som mal ohodnotit tento film na stupnici od 1 do 10 tak davam 8 :)) Prave teras idem pozrieť 2jku a dufam že to bude niečo podobne napinave ako 1tka ... takže Good Luck :))

Odporúčané filmy