hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

We Go On

Andrej Gomora | 11. 7. 2017
0
4/10          
žáner:
ghost, mystery, psycho

Jeden duch horor nerobí


Existuje jedna pomerne zrozumiteľná až zjavná teória o tom, čo by sa po smrti mohlo diať. Potom je ale množstvo ďalších, ktoré sa ju snažia za každú cenu spochybniť. Znejú menej racionálne a presvedčivo, často si aj navzájom protirečia. Ľudia im ale aj tak často veria. Veď dôkazy nemá nikto, tak prečo by si nemohli vybrať, v čo uveriť. Práve tá neistota, nemožnosť s určitosťou vedieť, čo bude po smrti, by vraj mohla byť jedným z dôvodov, prečo sa smrti bojíme. Tak sa k strachu rozhodne postaviť hlavná postava filmu We Go On.

Miles sa totiž bojí úplne všetkého a psychiatri mu počas rokov liečby príliš nedokázali pomôcť. Zdedil nejaké peniaze, a rozhodol sa ich investovať do boja so svojím strachom. Ponúkol odmenu komukoľvek, kto mu dá dôkaz o živote po smrti. Ozve sa samozrejme množstvo podvodníkov s vymyslenými príbehmi o duchoch a pochybnými videami. Rozhodne sa tých najpresvedčivejších osobne navštíviť, nechať si predviesť, ako teda ten ich kontakt na záhrobie vyzerá. Uvidí, že niektorí zavádzajú. Iní možno nie. No a nakoniec nájde toho, pri ktorom stratí aj najmenšie pochybnosti. Otázka len je, nakoľko po tom objave skutočne túžil.

„Táto zápletka je ale výrazne viac dramatická ako hororová, a takým nakoniec bude aj film.“

Úmyselné provokovanie a vyhľadávanie temných síl sme tu už mali, tentokrát je rozdiel len v menej presvedčivom cieli hlavného hrdinu. Chce vidieť ducha, čo bude potom? Už mu nebude prekážať umrieť, ak vie, že jeho duša zostane naveky uväznená na zemi? Z tých posmrtných teórií nie je veľa takých, čo by zneli zrovna priaznivo, o tých z hororov ani nehovoriac. V poriadku, Miles chce hlavne existovať večne, tým je posadnutý. Táto zápletka je ale výrazne viac dramatická ako hororová, a takým nakoniec bude aj film.

„Film má tých pár pekných myšlienok o živote a smrti, samotný dej ale nie je vôbec ďaleko od lacného mysteriózneho seriálu.“

V rámci dialógov o umieraní, smrti a živote sa ich viacero podarilo vysoko nad očakávania. Po dramatickej stránke má scenár celkovo viacero veľmi svetlých momentov, cítiť v ňom len určitú nevyrovnanosť. Tá sa prejavuje aj na postavách, ktoré pôsobia v niektorých momentoch krásne živo, presvedčivo a zaujímavo, kým inokedy je z nich človeku priam trápne. Možno práve snaha o hororovosť ich tlačí do tejto polohy, či vôbec snaha niečo pozliepať z nie najlepšej zápletky. Nie je ani celkom jasné, ako presne chce film na diváka pôsobiť, čo mu vlastne chce povedať. Má tých pár pekných myšlienok o živote a smrti, samotný dej ale nie je vôbec ďaleko od lacného mysteriózneho seriálu.

Hororové momenty prichádzajú spočiatku pomerne nekoncepčne, v podobe ľakačiek, ktoré nám ešte aj film prezentuje ako lacné. Atmosfére vládne mysterióznosť, no nie je v nej ani len náznak strachu. Hľadanie duchov je tu ako nedosiahnuteľný cieľ, hrdina po ňom túži, tak prečo by sme mu nedopriali nejakých nájsť? Nič nenasvedčuje tomu, že by mu mohlo čokoľvek hroziť, ani film nie je ladený spôsobom, aby sme dramatizáciu v hororovom zmysle očakávali.

„Nič zásadne nebije do očí svojou neznesiteľnou stupídnosťou, nič ale ani výrazne nezaujme či nezabaví.“

Zvrat je náznakom temný, prinesie viac pokusov o hrozivosť, atmosféru ale zásadne nezmení. Hororová nikdy nebude, príde skôr ešte viac otázok a rozvíjanie mysterióznej zápletky, kvalitou už ale ide skôr dole. Kombinujeme tu duchárinu s drámou, do ktorej je potrebné za každú cenu vložiť pár temných prvkov. Nič zásadne nebije do očí svojou neznesiteľnou stupídnosťou, nič ale ani výrazne nezaujme či nezabaví.

We Go On je znesiteľný, ale v zásade pomerne nezaujímavý film. Rozhodne sa neoplatí pozerať ho ako horor, obstojí maximálne tak ako mysteriózna dráma. V tejto polohe je náznakom iný, hlavne vďaka miestami príjemným postavám a zmysluplným dialógom. Dejom na druhej strane zaujať nedokáže, a nie je v ňom nič, čo by dokázalo tento nedostatok dostatočne kompenzovať. 

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy