recenzie.

Jack Goes Home

Andrej Gomora | 9. 1. 2017

0

4/10          

žáner:

crazy family, psycho

Návrat narušeného syna

Jack je mierne zvláštny. Nielenže vyzerá ako Kevin z filmov o Samom doma, to by bolo v poriadku, keďže ho stvárňuje mladší brat Macaulaya Culkina, Rory. V práci si píše čudné básne. Je trochu cynik, ťažko pochopiteľný pre svoje okolie a možno zľahka zatrpknutý. To dobré v ňom vychádza na povrch hlavne pri rozhovoroch so snúbenicou, spoločne sa tešia na dieťa, malého Andyho. Radosť naruší telefonát od polície, jeho rodičia mali nehodu. Cestuje domov na pohreb, ale nie je to len taká obyčajná cesta. Jack Goes Home nielen fyzicky, čaká ho omnoho zložitejší návrat.

„Kto už by ale odolal možnosti niečo sa dozvedieť o sebe, o svojom pôvode a udalostiach, na ktoré môže mať šťastie, že sa mu podarilo zabudnúť.“

Zjavné dôvody, prečo z neho nemohol vyrásť normálny človek sa rysujú od začiatku. Nehodu vraj neprežil len jeho otec a najbližšie dni trávi Jack s mamou. Je zvláštna, ďaleko za hranicou bežných špecifík rodičov. Rovnako cynická, drsná a nepochopiteľná. Jack stretáva svojich detských známych, hlavne najlepšiu kamarátku, ktorá vraví, že v ich dome sa vždy cítila čudne. Bála sa ho, ako keby tam strašilo. Zároveň sa bála jeho matky, mala z nej nepríjemný pocit. Nerada u nich zostávala na noc a zväčša zostala radšej spať dole na gauči alebo na záhrade. Otec bol vraj dobrák, Jacka miloval nadovšetko. Zanechal mu odkaz, hore na povale. Matka Jacka varuje, nemusí mu byť príjemné ho vidieť a počuť. Kto už by ale odolal možnosti niečo sa dozvedieť o sebe, o svojom pôvode a udalostiach, na ktoré môže mať šťastie, že sa mu podarilo zabudnúť.

„...sú to skrátka narušení ľudia a nemilí spoločníci, nič viac.“

Tlačenie drámy o návrate a objavovaní vlastných koreňov do polohy hororu nemusí byť celkom šťastné, čo sa divákovi ukazuje veľmi jasne. Film je dusný a ťaživý, predovšetkým ale vďaka nepríjemnej atmosfére v rodine a temným postavám. Divák sa pri nich cíti zle, čo bolo zjavne úmyslom. Zároveň sa mu k nim ale nehodí nič skutočne strašidelné, sú to skrátka narušení ľudia a nemilí spoločníci, nič viac.

„Miešanie reality a predstáv je nakoniec hlavným zdrojom skutočne strašidelných scén.“

Miešanie reality a predstáv je nakoniec hlavným zdrojom skutočne strašidelných scén. Nejde tu o lacnú psychadéliu, ide o cesty do hlavy hlavného hrdinu. Vďaka celkovo dusnej atmosfére sa viackrát podarí diváka naplašiť aj privodiť dlhšie trvajúci pocit strachu. Virtuálne nebezpečie ale nikdy nemôže nahradiť to skutočné a ak divák aspoň nezapochybuje, či postavám aj reálne niečo nehrozí, ťažko sa film môže podobať na skutočný horor. Navyše vzniká problém s uveriteľnosťou skutočností, na ktorých je príbeh postavený. Jack mal odkrývať zásadné fakty, ako ich ale brať vážne, keď sme si tvrdeniami znejúcimi vo filme čoraz menej istí.

„Dôraz sa kladie na snahu vydolovať zo skúmania detských tráum hororovosť, čo sa ale nedarí.“

Smutné zamotanie korunuje až nezmyselný záver, ten pocit z nepremyslenej a chaotickej hry dotvára do presvedčenia. Áno, Jack zistí nepekné až tragické veci a má nárok byť zmätený a neistý v tomto svete. Dalo sa k nim zaujímavo postaviť po psychologickej stránke, tá sa ale obmedzuje na zobrazenie Jackovho psychotického správania. Dôraz sa kladie na snahu vydolovať zo skúmania detských tráum hororovosť, čo sa ale nedarí. Výsledkom je film síce dusný a temný, no v žiadnom smere nie dotiahnutý a teda podarený.

Jack Goes Home má síce v zásade zaujímavého hlavného hrdinu, ten je ale zároveň nesympatický a nie dostatočne prepracovaný, aby mohol diváka uspokojiť. Film sa stráca na rozmedzí žánrov a v snahe vyrovnať sa so smutnými témami hororovým spracovaním. Chýba mu akékoľvek skutočné vzrušenie, nie veľmi sa ho oplatí pozerať ako horor, a pre slabú ľudskosť už vonkoncom nie ako drámu.