najčítanejšie recenzie.
Boarding School

Bird Box

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
The Abominable Dr. Phibes

After Midnight

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
I Am Not a Serial Killer

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
The Invitation
Prežitie ako prejav nezdvorilosti

„Zábavu na večierku ale zrovna nerozprúdi, podobne ako keď sa nový priateľ dvojice zdôverí, že zabil svoju ženu."
V tomto prípade ho dostal Will s partnerkou, od bývalej manželky a jej nového priateľa. Rozišli sa po smrti dieťaťa, ona skrátka zmizla. Išla sa spamätávať niekde do Mexika, dlho o nej nikto nepočul. Vrátila sa s novým partnerom a na party sa snaží ukázať, že smútok sa jej podarilo poraziť. Pomohla jej aj skupinka ľudí, tí sa práve boju so smútkom venujú. Úplne normálnym spoločenstvom sa nezdajú, hostitelia totiž priamo na party predvádzajú video, ako radostne v komunite jedna žena zomrela. Z rakoviny sa jej možno uľavilo a smrť zdá sa prijala dobre. Zábavu na večierku ale zrovna nerozprúdi, podobne ako keď sa nový priateľ dvojice zdôverí, že zabil svoju ženu. Už je vďaka nim iný človek, zmenil sa. Ale tiež by ste sa na podobnom žúre asi cítili trocha zvláštne.
„Dianie a situáciu vnímame cez Willa, vieme, že party sa neodohráva za ani náznakom normálnych okolností a jeho pohľad je značne zastretý."
Ak máte radi nekonečné naťahovanie a neistotu, ste na správnom mieste. V tých sa tento film vyžíva až úplne na doraz. Iste, pozeráte horor, ste si istí, že k niečomu prísť musí. Čo je trošku aj škoda. Balansovanie presne na hrane je tentokrát zvládnuté až dokonale. Dianie a situáciu vnímame cez Willa, vieme, že party sa neodohráva za ani náznakom normálnych okolností a jeho pohľad je značne zastretý. Je na mieste, kde žil s mŕtvym synom, vidí bývalú manželku, ktorá sa správa mierne psychoticky. Rada by tvrdila, že je úplne v pohode, zjavne je na nej ale niečo zvláštne. Je to len prejav jej nového, uvoľneného ja? Je Will skrátka paranoidný, nechce jej dovoliť zmeniť sa a preniesť sa cez ich spoločnú tragédiu? Alebo skutočne nie je v poriadku, že dala zamrežovať všetky okná, zamyká dvere, bozkáva sa s cudzím chlapom a jej nová kamarátka sa pred Willom predvádza nahá?
Film nejde cestou falošných poplachov a ľakačiek, ani sa nesnaží nasilu nám podsúvať indície, že sa máme báť. Darí sa mu budovať veľmi výraznú atmosféru strachu a neistoty len tým, čo sa skutočne deje, ako sa postavy reálne a vedome správajú. Nedá sa povedať, že by všetky boli dokonale zvládnuté a presvedčivé. Miestami sa nám ich správanie zdá silené, no našťastie nie silene sa snažiace vyvolávať znepokojenie. Nedokonale zvládnuté postavy tak možno nie sú ideálne pre film ako taký, ale neškodia budovaniu atmosféry.
„Chvíľami je nám jeho paranoja trápna, inokedy nám zase pripadá ako človek, ktorý sa konečne prestal hrať na zdvorilosť a nehanbí sa povedať pravdu."
Pre film je hlavné je, že dobre zvládnutá je postava Willa. Nikto sa nám nesnaží tvrdiť, že sa správa celkom racionálne, nevieme sa celkom vžiť do jeho postavenia. Preto mu skrátka musíme veriť. Je presne tým, čo film potrebuje. Chvíľami je nám jeho paranoja trápna, inokedy nám zase pripadá ako človek, ktorý sa konečne prestal hrať na zdvorilosť a nehanbí sa povedať pravdu. Nielen hororovo má veľmi príjemné čaro jeho výstup, keď všetkým vyčíta, akí sú zdvorilí, ako sa pretvarujú, že sa nič nedeje, všetko je v poriadku. Veď to poznáte, keď niečo všetci cítia, ale nikto si nedovolí to vysloviť. Pretože hoci má pravdu, nakoniec bude aj tak len on za debila.
The Invitation je žánrový horor s minimom akcie. Vyžíva sa v neurčitom napätí a robí to vynikajúco. Má svoje chyby, no nie také, ktoré by ho výrazne degradovali v tom, o čo sa snaží. Pokiaľ nie ste voči tomuto druhu hororu vyslovene zaujatí, zážitok z jeho pozerania by mal byť rozhodne príjemný.