recenzie.

Head Count

Andrej Gomora | 28. 6. 2019

0

6/10          

žáner:

mystery, psycho

Démon vtieravosti

Opäť raz párty, opäť raz mladí robia blbosti. Niektorým zdrojom skutočne fungujúcich zaklínadiel sa dalo nepochybne ľahšie veriť, keď pochádzali zo zabudnutých kníh z povaly, alebo zo stien polozrúcaných chrámov. Keď nejakú internetovú stránku tínedžeri bežne používajú ako zdroj strašidelných historiek na žúry, nečakali by ste, že vás na nej dokáže niečo skutočne prekvapiť. Dajme tomu. Napríklad tam svoju básničku mohla bytosť vložiť sama. Hlavné je, že riekanka na jej povolanie sa tam ocitla, nový člen partie sa dostal do rozjarenej spoločnosti a zamiešal tak jej Head Count.

„Ťažko povedať, nakoľko je mierne gýčová tínedžerskosť úmyselná, do príbehu ale celkom zapadá.“

Film sa začína pomerne normálne, nevinne, a funguje v ňom práve pomalý nástup zlovestnosti. Taký pomalý, že nenaruší pocit, ako keby ste pozerali tínedžerskú drámu, kde sa odohrávajú celkom každodenné udalosti. Pre začiatok preto musia prísť aj klišé ako zo seriálu pre pubertiakov. Návšteva u neviazaného ale zodpovedného brata, stretnutie drogovo odviazanej mládeže, láska na prvý pohľad so šarmantnou černoškou. Ťažko povedať, nakoľko je mierne gýčová tínedžerskosť úmyselná, do príbehu ale celkom zapadá. Uvoľníme sa, dostaneme sa do správnej nálady, aby sme boli pripravení na to, čo príde.

„deje sa tu niečo, čo si celkom pokojne dokážeme predstaviť.“

Niečo zlovestné čakáme, je ale obdivuhodné, nakoľko sa to dostaví jemne a pritom sa nám to dostane pod kožu. Na prvej scéne vo vírivke vlastne nie je nič zaujímavé a pôsobí až mierne lacno. Aj tak v nás dokáže vyvolať nepríjemný pocit a skutočne veríme znepokojeniu postáv. Rovnako je presvedčivosť zaujímavá aj na nasledujúcich scénach. Totiž, deje sa tu niečo, čo si celkom pokojne dokážeme predstaviť. Vlastne sa to niekedy asi každému aj stalo. Ide len o mierne zvláštny pocit, ktorý jednoducho potlačíme a priznáme si, že niekedy sa môžeme zmýliť, nejako sa zmiasť. Práve z pohľadu diváka už vieme, že tu niečo skutočne nie je v poriadku. Tie jemné znepokojenie a krátke neistoty postáv sú prejavom niečoho. Už len čakáme, čoho.

„Šťastie, že sa nám darí tak dobre vžiť do postáv, a predstavovať si, ako by sme sa cítili na ich mieste.“

Škoda je, že táto časť filmu si svoje jemné úspechy užíva až trochu príliš. Áno, pocit ktorý navodila je výborný, všetko funguje tak, ako by to fungovať chcelo a nám sa to príjemné zamrazenie pri použití tej istej schémy páči zažívať viackrát dokola. Predsa ale príde moment, keď by sa filmu žiadalo niekam posunúť. Obete vôbec nepribúdajú postupne, a nedostáva sa nám žiaden náznak toho, čo by sa s nimi asi tak mohlo diať. Niektoré prejavy strašenia už sú mierne bezradné, ako zrniaca obrazovka počítača. Tá spomína čudné úkazy, do čoho sa ale máme báť, že by mohli vyústiť? Šťastie, že sa nám darí tak dobre vžiť do postáv, a predstavovať si, ako by sme sa cítili na ich mieste. Vtedy sa nemusíme nevyhnutne báť smrti, stačí nám mať pocit, že realita nie je taká, ako ju poznáme. A možno vedľa nás nesedí náš kamarát.

„Výborná práca s formálnymi prvkami žiaľ mierne zvýrazňuje pár negatív.“

Zaujímavá je na filme réžia, ktorá síce nenápadne, ale zaujímavo pracuje práve s pocitom mimovoľnosti udalostí. Zvýrazňovaním zvukovej stopy udalostí mimo kamery posilňuje pocit každodennosti. Ako sa tu dejú celkom bežné veci, ako sme sa ocitli na párty, kde sa naraz baví veľa ľudí a nikto nám vtieravo nepredsúva niektorý z dialógov. Výborná práca s formálnymi prvkami žiaľ mierne zvýrazňuje pár negatív, z ktorých najsilnejším sú niektoré postavy, ktoré pôsobia naopak nie veľmi presvedčivo. V niekoľkých situáciách sú ich správanie aj dialógy celkom silené a nepresvedčivé, opäť aby sme si pripomenuli tínedžerskosť. Záver môžeme vnímať pozitívne čo sa týka jeho strašidelnosti, ktorá v rámci filmu skutočne vyvrcholí. Na druhej strane by človek čakal niečo trochu viac premyslené či inteligentné.

Head Count je opäť trochu iný horor a to je rozhodne pozitívne. Zlovestným napätím pripomína Neutečieš, rovnako ako aj kvalitnou filmárinou a premyslenými postupmi. Pracuje s jemnými hrozbami a sofistikovaným znepokojovaním, čo mu ide výborne. Zároveň ide o spôsoby strašenia, ktoré nemusia sadnúť každému divákovi. Určite vás sklame, ak čakáte gore a priamočiaru akciu. Inak budete musieť stráviť len tých pár neduhov tínedžerských filmov, zvyšok by ste si mali vedieť užiť.