hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

3 From Hell

Opäť trošku sadizmu

Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.

17. 10. 2019

Krampus

Trochu drsnejšia vianočná rozprávka
V zime vždy poteší pozrieť si letný, dovolenkový film. Pláže, slnko, žúry, keď vonku zúri chlad vždy zahrejú. Na Vianoce sa tiež všetci tešíme, ale až tak nás v lete neťahá pozerať si niečo, čo nám ich bude evokovať. Nechceme si pripomínať, že leto sa o chvíľu skončí, rovnako ako ďalší rok nášho života. Vianoce sa na nás aj tak o chvíľu budú valiť odvšadiaľ, aj viac, ako by sme si priali. Keď ale predsa zacítite potrebu vidieť sneh, darčeky a dusné rodinné stretnutia, môžete tento zážitok spojiť s pozeraním napríklad hororu. Poslúžiť môže film Krampus.
9. 5. 2016

We Go On

Jeden duch horor nerobí

Existuje jedna pomerne zrozumiteľná až zjavná teória o tom, čo by sa po smrti mohlo diať. Potom je ale množstvo ďalších, ktoré sa ju snažia za každú cenu spochybniť. Znejú menej racionálne a presvedčivo, často si aj navzájom protirečia. Ľudia im ale aj tak často veria. Veď dôkazy nemá nikto, tak prečo by si nemohli vybrať, v čo uveriť. Práve tá neistota, nemožnosť s určitosťou vedieť, čo bude po smrti, by vraj mohla byť jedným z dôvodov, prečo sa smrti bojíme. Tak sa k strachu rozhodne postaviť hlavná postava filmu We Go On.

11. 7. 2017

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

Children of the Corn

Afonka Soby | 2. 2. 2011
0
6/10          
žáner:
survival

Viac krvi, menej Issaca


Keď Stephen King napísal v sedemdesiatych rokoch poviedku o sfanatizovaných ďetoch v mestečku Gatlin, ktoré povraždili svojich rodičov a zakopali ich v kukuričnom poli, ešte netušil, že položil základ jednej z najdlhších hororových sérií. Značka Children of the Corn dokonca prežila 21. storočie, a hoci kvalita pokračovaní doteraz viac-menej klesala s každým ďalším dielom, kukurica sa stala vo filmovom svete pojmom. Zaslúžil sa o to najmä prvý film, ktorý nakrútil Fritz Kiersch v r. 1984. Stephen King však nebol adaptáciou svojho príbehu práve nadšený. Neskôr, keď už bolo Kingovo meno aj vo filmovom svete dobre známe, dokonca svoju poviedku prirovnal k dieťaťu a Kierschovu adaptáciu doslova k „znásilneniu na školskom večierku". K ďalším dielom sa už radšej nevyjadroval, nemali už totiž s jeho poviedkou (a často bohužiaľ ani s prvým filmom) vôbec nič spoločné. Kierschov film tak bol donedávna jedinou priamou adaptáciou pôvodného príbehu o kukuričných deťoch. Nedávno však k nemu pribudla ešte jedna, ktorej cieľom bolo zrejme napraviť to, čo pôvodný film v Kingovom ponímaní „pokazil".

„Za riadkami kukurice sa zrejme predsa len niečo hýbe."

Mladá dvojica, Burt a Vicky, prechádzajú Nebraskou na ceste do Californie. Cesty sú celkom prázdne a riziko nehody veľmi nepravdepodobné. Stačí však chvíľka nepozornosti a pod kolesami ich auta leží malý chlapec, ktorý na cestu náhle vybehol z kukuričného poľa. Po počiatočnom šoku a vzájomnom obviňovaní zistia, že predtým ako chlapca zrazili, mu niekto podrezal hrdlo. Cieľ ich cesty sa teda okamžite mení: musia nájsť najbližšiu policajnú stanicu a nahlásiť vraždu. Ako to však už v hororoch býva, vyberú si nesprávny smer a namieria si to rovno do mestečka Gatlin, odkiaľ sa zavraždený chlapec snažil ujsť. A určite sa mu nemožno čudovať. Gatlin totiž pripomína jednu veľké sektu, ktorej vodcom je deväťročný Issac, ktorý tvrdí, že musia plniť príkazy „Toho, čo kráča medzi riadkami" (v zmysle riadkov kukurice). Dospelí tu rozhodne nie sú vítaní, najmä tí, ktorých ich boh nazýva „outlanders". Sfanatizovaná armáda detí s kosákmi v rukách však nebude jediný problém mladej dvojice. Za riadkami kukurice sa totiž zrejme predsa len niečo hýbe.

Hoci dej vyzerá na prvý pohľad rovnaký ako v prvej adaptácii, prístup ku Kingovej poviedke je úplne odlišný. Fritz Kirsch sa predlhou skôr iba inšpiroval, bral si z nej to, čo mu vyhovovalo na to, aby mohol pozornosť z dvoch ústredných postáv obrátiť na dvoch chlapcov - „proroka" Issaca a „vykonávateľa jeho vôle" Malachia, a ich súperenie o moc nad deťmi. Táto línia zrejme nebola prítomná v Kingovej poviedke, no vo filme fungovala vynikajúcu a Issacovo varovanie „Do not question me, Malachai!" dokáže zamraziť stále rovnako aj dnes. Nové Kukuričné deti sa vracajú späť k pôvodnému príbehu, v centre záujmu sú opäť Burt a Vicky, ktorí sú už omnoho viac individualizovaní ako v prvom filme. Burt je vietnamský veterán, ktorý sa odmieta dať zastrašiť skupinkou detí s kosákmi, jeho družka sa zasa desí všetkého okultného a neustále Burta presviedča, aby z Gatlinu vypadli. Ich hádky o každom kroku, ktorý podniknú, tvoria niekoľko strán v scenári, čoho výsledkom by mali byť „štavnatejšie", lepšie vykreslené postavy. Účinok je však celkom opačný a neustále sa hádajúci Burt a Vicky nám začnú byť nesympatickí ešte skôr, ako vôbec vstúpia do Gatlinu.

Divácky atraktívnejšie sú však aj tak vždy deti, nech už je to v horore, alebo v rodinnej komédii. Pôvodnému filmu sa podaril geniálny castingový ťah, ktorý vlastne vystrelil priemerný film až do kultových výšin. John Franklin sa pre rolu Issaca vyslovene narodil, a hoci v scenári jeho repliky určite nepresiahnu pár riadkov, film si získal pre seba vždy, keď otvoril ústa a pisklavým hlasom a zanietenými gestami kázal „svojim" deťom. Nové Kukuričné deti začínajú kázaním chlapca, v ktorom sa dozvieme, že všetci dospelí sú hriešnici, a preto musí byť každé dieťa v Gatline obetované po dovŕšení 19 rokov. Hoci to nie je John Franklin a má až príliš „anjelsku tvár", tohto chlapca by som si vedel predstaviť ako Issaca súčasnej generácie. Preto veľmi zamrzí, keď sa už vo filme viac neobjaví. Miesto neho prichádza nevýrazné dieťa s obrovským klobúkom, ktoré nechcene pripomína sombréro. Svoje repliky doslova recituje, bez akejkoľvek gestikulácie či zápalu. Na taktom dieťati má stáť celý príbeh? Bohužiaľ, nestojí. Omnoho výraznejší je tu Malachai, ktorý zasa nedostáva v scenári priestor na to, aby dej nejakým spôsobom zdramatizoval. Je proste iba ďalším dieťaťom, ktoré medzi ostatnými vyčnieva len vďaka svojmu vyššiemu veku.

„Pohľady do života komunity alebo samotná obeta pri dovŕšení 19 rokov sú vítanou novinkou oproti pôvodnému filmu."

Nové Kukuričné deti sa, bohužiaľ, ako celok rozpadajú, no na druhú stranu, v jednotlivých záberoch fungujú výborne. Pôsobivá je napríklad scéna, v ktorej Issasc „diriguje" armádu detí zo strechy. Tie tak presne podľa jeho posunkov obkľúčia auto hrdinov a udrú až vtedy, keď im to toto deväťročné dieťa prikáže. Jednotlivé pohľady do života komunity alebo samotná obeta pri dovŕšení 19 rokov sú vítanou novinkou oproti pôvodnému filmu. Ďalšou je zvýšená miera brutality. V prvom filme bola všetka krv natlačená do pár úvodných sekúnd, keď deti v kaviarni zmaskarkovali svojich rodičov. V osemdesiatych rokoch mali tvorcovia ešte zrjejme určitý ostych pred zabíjaním detí. Nová verzia už nemá v tomto smere zábrany a zomrie aj zopár maloletých výrastkov. Zmeny smerom k väčšej brutalite dáva tušiť už začiatok filmu, keď Burt a Vicky zrazia chlapca, ktorý vybehne z kukurice. V pôvodnom filme ešte stihli zabrzdiť, v modernej verzii ho doslova rozflákajú po ceste. Dopyt súčasnej doby je teda uspokojený na jednotku.

Prvé Kukuričné deti vynikali na svoju dobu originálnym námetom. Hoci vraždiace dieti sa vyskytli vo filme aj skôr (Omen, It's Alive, Devil Times Five, Kill, Baby... Kill!), tie kukuričné boli prvé, ktoré neboli zmutované, nadprirodzené, nakazené ani psychicky narušené. Okrem niekoľkých pokračovaní tejto série sa vlastne koncept skutočných detí v role vrahov už nikdy nezopakoval. Nové Kukuričné deti tak majú na svojej strane tú istú výhodu, ako mal pôvodný film pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Exkluzívny námet určite nebol pochovaný a napriek nedostatkom vznikol ešte stále nadpriemerný horor, ktorý neurazí ani fanúšikov Kinga, ani prvého filmu.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok