recenzie.

Let Me In

Afonka Soby | 19. 1. 2011

1

6/10          

žáner:

vampire

Nech vojde Hollywood

Keď švédskemu režisérovi Tomasovi Alfredsonovi ponúkli, aby nakrútil americký remake svojho hororu Let the Right One In, povedal, že je už pristarý na to, aby nakrúcal ten istý príbeh dvakrát. „Remejkovať" by sa podľa neho mali navyše filmy, ktoré nie sú dobré, a preto ich treba vylepšiť. Svoj film, samozrejme, nepokladá za taký zlý, aby ho bolo treba vylepšovať. Nakoniec, celosvetovo dodnes získal viac ako 60 kritických ocenení. Hollywood sa však riadi inou filozofiou ako Alfredson: rob to, na čom môžeš zarobiť. Z toho pohľadu je Let the Right One In priam ideálnym adeptom na remake. Nízky rozpočet, veľké zárobky a navyše aj pozitívny kritický ohlas. Jednoducho, Alfredson vytvoril produkt, ktorý Hollywoodu určite stojí za zopakovanie.

„Reeves nemal v pláne prerobiť Alfredsonov film, ale vytvoriť novú adaptáciu knižky."

Preto americké štúdio Hammer dlho neotáľalo a práva na remake získalo už v roku 2008. Meno režiséra bolo fanúšikom originálu dlho známe už pred začatím nakrúcania a vyvolalo veľké očakávania. Matt Reeves, režisér dnes už hádam aj kultového Cloverfieldu, by zrejme mohol podať víziu, ktorá by sa minimálne vyrovnávala švédskemu prekvapeniu. Nechal sa počuť, že nemá v pláne jednoducho prerobiť Alfredsonov film, ale vytvoriť novú adaptáciu knižky, podľa ktorej bol nakrútený. Nikdy sa však zároveň v rozhovoroch netajil, že vo svojej verzii z Alfredsonovej adaptácie tak trochu odkukával. Ak mu budeme veriť, robil to preto, lebo si ctí prácu švédskeho režiséra a jeho verziu pokladá za skvelú. Môžeme si však aj pomyslieť, že nič lepšieho jednoducho nevymyslel.

Na obhajobu Reevesa však treba povedať, že prerobiť taký jednoduchý príbeh, ako má Let the Right One In, pri snahe zachovať všetko to, pre čo si fanúšikovia obľúbili pôvodný film, je určite náročné. Nečítal som knihu Johna A. Lindqvista, no jej prvé filmové spracovanie bolo vlastne sledom kľúčových scén, z ktorých možno ťažko niečo vypustiť bez toho, aby príbeh nič nestratil. Reeves preto mení iba to, čo musí. Predovšetkým je to názov filmu: z poetického Let the Right One In/Nech vojde ten pravý sa stalo nástojčivejšie Let Me In/Pusti ma dnu. Zo švédskeho zasneženého sídliska sme sa presunuli do zasneženého predmestia mestečka Los Alamos v Novom Mexiku. Dvanásťročný šikanovaný chlapec Oskar sa v novom filme volá Owen a dievča upírka, s ktorou nadviaže zvláštny citový vzťah, už nie je Eli, ale Abby. Základná premisa je však rovnaká a ponúka takisto dobre namixovanú zmes drámy a hororu, ktorá preslávila prvý film.

„Nový film je tomu pôvodnému až akosi príliš podobný."

Matt Reeves si však uvedomoval, že nakrúca film primárne určený publiku, ktoré od neho očakáva, že jeho verzia bude ostrejšia, temnejšia a agresívnejšia. Preto keď Owena šikanujú jeho spolužiaci, dávajú mu do tela viac. Preto keď sa Abby zmení na upírku, trhá mäso,  cerí zuby a skáče cez ploty. Napriek tomu je však nový film tomu pôvodnému až akosi príliš podobný. Reeves odmietol akékoľvek väčšie zmeny či odklony od predlohy a rozhodol sa, že americkému publiku jednoducho prerozpráva ten istý príbeh o šikanovanom chlapcovi, ktorému jeho zvláštna upírska kamarátka pomáha nadobudnúť sebavedomie a postaviť sa svojmu strachu. Jediný výraznejší odklon nastal vo vedľajších postavách, medzi ktorými pribudla postava detektíva, ktorý príbeh istým spôsobom rámcuje. Či už bol však detektív v knihe, alebo nie, do príbehu nič nepridáva a určite nie je tou očakávanou zmenou, ktorú sme od Reevesa čakali.

„Čo už raz vyšlo, sa tu možno preženie, párkrát podčiarkne a vykričí, no neprekročí nalinajkované hranice."

Bohužiaľ, ako film sledujeme, postupne nám dochádza, že Reevesovi už neostáva veľa tromfov. Chvíľu možno naivne dúfame, že svoju invenciu vloží do záverečného zúčtovania v bázene, nakoniec sa však aj táto nádej rozplynie. Niežeby jeho poňatie a jednotlivé zábery boli zlé, sú však až príliš „ukradnuté" z Alfredsonovho filmu, alebo ak chcete, príliš inšpirované svojím vzorom. Agresívnejší, ostrejší, temnejší? Možno v niektorých detailoch či scénach, v konečnom dôsledku však filmu rozhodne chýba odvaha pustiť sa do niečoho skutočne iného a nového. Čo už raz vyšlo, sa tu možno preženie, párkrát podčiarkne a vykričí, no neprekročí nalinajkované hranice. Jeho verzia vôbec nie je zlá. Má lepší soundtrack ako originál, je možno lepšou drámou a určite lepším a poctivejším hororom, má dokonca lepších hercov ako Alfredsonov film, no to rozhodne nestačí na to, aby som si povedal, že tento remake nebol zbytočný.

Ak pridáte farby do čiernobieleho filmu, nemusíte ho tým nutne vylepšiť. Možno iba vytvoríte farebný film. Niečo podobné platí aj v prípade Let Me In. Film získal nové farby, no veľa sa toho nezmenilo. Jedinou skutočnou pridanou hodnotou je tak Chloe Moretz (Kick-Ass, čoskoro aj Emily the Strange) v netypickej úlohe večne smutnej Abby. A ak viete po anglicky, možno vás film osloví aj tým, že na rozdiel od švédskeho originálu sa nebudete musieť trápiť s titulkami. Tým sa však môže pochváliť akýkoľvek americký remake.